Koľkokrát mu vravel, raz zmeškáš i vlastnú smrť. Auto zastalo pred domom.
Vstal z kresla a z okna nazrel do dvora. Práve prišiel. Dvere sa otvorili, ani sa neunúval pozdraviť.
Prisunul si k stolu kreslo a
nalial si chladenú whisky.
- Čo sa stalo?
- Raymon už nepríde. -
Muž v čiernom obleku si napravil kravatu.Pri tejto správe mal pocit, že má slučku na krku.
Kravata ho škrtila. Obliala ho horúčava. Sedel bezradne. Celý, zničený pozeral cez okno.
- Akože nepríde? -
Čakal odpoveď bola to pre neho prisilná káva. Ústa mu prahli. Musel sa napiť.
- Chytili ho. -
- Bože! To nie! Posratý život. -
Dal si pohár whisky. Má smäd. Potrebuje piť. To neprežije. Chytili ho PaneBože! Pohár si dával k ústa,
keď..., Primár sa naklonil k pacientovi.
- Ako sa máte?, pán Bystrý Ste celý, spotený. -
- Včera ste nám skoro skolaboval. Sestra, prosím zmerajte pacientovi tlak. -
- Aká je perspektíva, pán primár? Ale úprimne, pravdu. -
- Transplantácia srdca. Čím skôr, tým lepšie. -
- To nemyslíte vážne?
Bystrý sa nadýchol a spýtal sa priamo. -
- Kedy? -
- Keď vás dáme do poriadku, okamžite vás prevezú do Bratislavy. Už vás čakajú.
Večerná vizita sa skončila. Primár vošiel do pracovne a sadol si. Nevedel sa zbaviť ťažoby. Ťažko to niesol.
Rozpoloženie, situáciu. Všetko doslova všetko. Žena ho opúšťa, deti už odrástli. Ostal sám.
Za oknom sa hadil večer. Zvečerievalo sa. Zamyslel sa. Existuje čosi ako hlboký, ľudský cit?
Čosi ako pravá, skutočná láska?
Ktosi zaklopal na dvere. Do primárovej pracovne vstúpila sestrička.
- Pán primár, doniesla som vám výsledky pacienta Bystrého. -
- Ďakujem. Sadnite si Lucia. Som vykoľajený ako vlak. -
- Únava, stres problémy robia svoje. -
- Stalo sa niečo? -
-Som uťahaný životom. Žena ma opustila. -
- Dal som jej všetko. A ona?- Rozplakal sa. Lucia mu utrela slzy
- Prepáčte, i muži majú právo plakať.-
Vstal a spravil kávu.
- Lucia, s cukrom, alebo bez?-
- Zvyk je železná košeľa, tak bez cukru prosím. -
O chvíľu už počúvala primárov príbeh ako neskutočný seriál na pokračovanie.
- Bola mi všetkým. A ona si jednoducho odíde za iným. -
Do očí sa mu opäť tisol plač. Za oknom bubnoval dážď. Scenéria ako z Felliniho filmu. Lucia si odpila
z kávy. Pozrela sa na primára.
- Neplačte. -
Silno mu stisla ruku a pobozkala ho. Zaliala ho blaženosť, akési chvíľkové šťastie, ktoré potreboval.
Rozopla si blúzku. Začal sa vášnivo dotýkať jej pŕs.
- Chcem ťa, Lucia. Chcem. -
Iba mlčala a dotýkala sa jeho tela. Vedela, čo potrebuje. Obraz ženy na stene všetko sledoval.
Neprezradil nič, iba toľko, že city sú nevyspytateľné cesty, na ktorých vždy nájde jeden druhého.
Keď odchádzala od primára povedala mu.
- Život je plný bolesti. I moje srdce bije bez lásky. -
Dvere sa zatvorili. Chodbou sa niesla Lucia s pocitom, že je konečne šťastná, že to nikdy nebude ľutovať.
Za jej chrbtom sa mihol tieň ako spomienka na dnešnú noc, keď liečila láskou primárovo, zlomené srdce.
Operácia sa podarila. V liečbe sa bude pokračovať.
