Ale má človek právo ukončiť svoj život, keď trpí v bolestiach a ďalej už nevládze? Právo skoncovať s vlastným poslaním a oddať sa tomu Najvyššiemu. Častokrát táto otázka v nás rezonuje a núti premýšľať. Eutanázia áno, či nie? Biela, alebo čierna? Je to diskutabilná téma o ktorej by sa dalo polemizovať. Sú zástancovia etanázie, ale sú i hlasy, ktoré sa ozývajú proti nej.
Je šťastím ak máme v blízkosti človeka, nášmu srdcu blízkeho. Ale je to ozaj skutočné a pravé šťastie, keď náš blízky trpí a trápi sa? Je ťažko zodpovedať na túto otázku. Odpoveď na ňu nemože byť jednoznačná. Z pohľadu trpiaceho, ktorý žije v bolestiach by určite odpoveď bola jasná. Áno eutanázia. Mnohí sa pre ňu rozhodnú a odchádzajú do krajín, kde je povolená. No majú právo odísť dobrovoľne ? Ale len trpiaci vie aké je to utrpenie. Trpí duša i samotná psychika , tá nakoniec donúti človeka rozhodnúť sa pre eutanáziu.
Nie nechcem tu viesť náboženskú polemiku, ale predsa len pár riadkov. Ten Najmocnejší predsa len vie, čo robí. Osud je v jeho rukách a nemali by sme sa poddávať, ale veriť, že každé utrpenie, každá bolesť má svoju cestu, svoj zmysel. Tak ako šťastie i láska, ktorá sa nás po pri utrpení dotýka. Veriť v poslanie každého z nás, ktoré raz zhasne, ale pre jeho plameň sa nám určite oplatí žiť naplno do posledného dychu.
