a stretávam bezdomovcov. Sú to ľudia, ktorí stratili všetko. Majú pár drobných pre šťastie, pár priateľov a to im k životu stačí. Rozmýšľam nad tým, akoby som sa cítil ja v ich koži, keby som stratil rodičov, priateľov, priateľku a svojich blízkych. Bez práce žobrať o pár eurá, aby som prežil. Táto skutočnosť, už myšlienka ma doslova desí. V čase v nečase , v mraze stáť na ulici a mrznúť. Mnohí sú si sami na vine, že skončili tam, kde momentálne teraz sú. Viem mnohí bezdomovcov odsudzujú, ale predsa sú to ľudia, so srdcom v hrudi, s podlomeným osudom, ktorým im pripravil sám život. Keď si predstavím skutočnosť, vianočnú atmosféru v rodinnnom kruhu a oni bez domova, bez lásky, bez blízkých, iba so zimou v srdci sa vonku vzpierajú životným prekážkam.
Ako človek môže klesnúť na dno a stratiť zo dňa na deň všetko, čo mal. Ľudia s poznačeným osudom na celý život. Kde sú ich blízki, deti, ich rodina? Ostať na ulici len tak, aby ani jeden jediný človek nemal záujem postarať sa o svojho člena rodiny. Ak už nie postarať sa a byť mu oporou, aspoň mu podať ako rodina pomocnú ruku. Čas tak rýchlo plynie medzi prstami ako rieka. Ani sa nezdáme a budeme na konci svoje životnej cesty. Ako sme žili? Pre koho sme žili a spravili čosi dobré?
Vždy v okamihu vianočnej atmosféry, keď sme akosi milší k sebe, sme ľudskejší aj k samotným bezdomovcom. Sú bezbranní a potrebujú našu pomoc. Sme ľudia a mali by sme byť bližšie k ním, k ľuďom, ktorí majú tak strašne málo .
Pred Vianočnými sviatkami, akosi ožíva i v nás láska, porozumenie, pochopenie a hlavne spolupatričnosť.
Keď som sa vybral za svojou blízkou rodinou , na stanici ma oslovil bezdomovec, so slovami
- Pane nejedol som dva dni.-
- Prosím o pár koruniek aspoň na polievku -
Dal som mu dvadsať korún. Vravím si sú Vianoce. Mal som taký dobrý pocit, že som komusi pomohol. Raz sa mi to v živote vráti. Keď vidím týchto ľudí na ulici bez pomoci, to euro sa pre nich vždy nájde. Veď nemajú sa o koho oprieť a tak takáto pomoc prichádza určite vhod.
