Česi sa cítili u nás na Slovensku ako doma. Táto bratská náklonnosť bola obojstranná. Miloval som i milujem českú reč. Dychovky, hudobné skupiny, ktoré prichádzali na Slovensko cez rozhlasový éter, nám Slovákom bola blízke. Skupina Olympic, jeho líder Peter Janda, taktiež Dalibor Janda, jeho nezameniteľný chrapľavý hlas, Michal David jeho krásne disko hity. Slovom Česi boli Čechmi. Slováci Slovákmi. Nikdy však medzi nami nevládla nevraživosť. Skôr spolupatričnosť, bratská náklonnosť.
Prečo práve táto téma?
Toľko nevraživosti existuje v tomto zlom svete, že ho vôbec nespoznávam. Zdá sa mi, akoby tento svet bol dávno po záruke. Tá bratskosť nielen medzi Čechmi a Slovákmi, ale všeobecne, akosi vymrela. A pritom by sme práve my ľudia, mohli preto niečo urobiť. Byť k sebe viac tolerantní. Mať v sebe viac porozumenia, aby sa tá nevraživosť, konečne medzi ľuďmi vytratila.
Spomeniem vraždu Daniela Tupého, útok na americkú bastketbalistku, útoky na ľudí i nej rasy. V dnešnej dobe sa to, akosi stáva samozrejmosťou, že jeden druhého nenávidíme. Tá nevraživosť v nás žije akosi prirodzene. A prečo som začal tému bratstva Čechov so Slovákmi?
Aká bratskosť kedysi vládla medzi nami obyčajnými ľuďmi. V menšom meste sme si boli kedysi ako rodina. A dnes? Brat ide proti bratovi. Syn ide proti otcovi. A miesto lásky a bratstva v nás ožíva nevraživosť. Na čo je to dobré? Vedie to k niečomu dobrému? Veď zlo plodí iba zlo. Nenávisť iba nenávisť.
Ale kde je tá čistá ľudskosť medzi obyčajnými ľuďmi?
Kde sa vytratila?
