Knižnica v našom meste sa nachádza pri Základnej škole, takže z okna častokrát vidím žiakov ako kráčajú domov. Bohužiaľ, mnohých ani nenapadne vôjsť do knižnice, len tak, pozrieť sa na knihy. Náhlia sa domov, náhlia sa za svojimi povinnosťami, alebo sa ponáhľajú za priateľmi. Jedno je však isté, u mladých vymrel v masmediálnej dobe záujem o knihy a samovzdelávanie. Chcem písať o nezáujme mladých o knihy. Nie nevravím, sú a nie je ich málo, ktorí radi čítajú. Je to chválihodné, veď kniha ostáva zázrakom naveky, akým si siedmim divom pre všetkých. Ale akosi sa zmenšuje okruh čitateľov knižnici. Do knižníc / myslím všeobecne /, chodí stále menej a menej detských čitateľov.
Potvrdzujú to kolegovia z ostatných knižnici, mladí jednoducho oveľa, oveľa menej čítajú. A musím konštatovať, že vina je u kompetentných napríklad na ministerstve školstva, ktoré zrušilo povinné čítanie, ktoré kedysi bol hotový horor pre samotných čitateľov, ale aspoň donútilo destského čitatela stlačiť kľučku na dverách a prísť obzrieť sa, stráviť čas medzi knihami. Častokrát ma potom decká oslovovali, / po niekoľkonásobnej návšteve v knižnici /, a jasne vyjavili svoj názor, že v knižnici je naozaj super. Oni sami časom prídu na to, že knižnica je prostredie, kde sa čitateľ vždy dobre cíti, ale občas toho detského čitateľa musíme donútiť k tomu, aby prišiel do knižnice, obzrel sa a nadýchal tej neskutočnej atmosféry medzi knihami.
Áno, je doba internetu, mimočítankové nie je povinné, internetom vládne svetom, dovolím si vyjadriť názor, že deti, ktoré čítajú, majú lepšiu výslovnosť, lepšiu štylizáciu reči, lepšie vedia rozprávať a čo je podstatné, prospechovo sú na tom oveľa, oveľa lepšie, ako tí, ktorí nečítajú vôbec. Samí detskí čitatelia, keď ich učiteľka pochváli, že sa zlepšili v gramatike, v diktátoch, prídu do knižnice s tým, že sa im darí v škole. Sú hrdí na seba, ale potom príde ich kritický vek 16 - 18 rokov a mladí, akoby hodili knihy za hlavu, majú iné problémy a prestávajú čítať.
Naopak vinu vidím aj v samotných rodičov, ktorí prídu s dieťaťom do knižnice, pre seba vyberie mamička knihy a svojmu dieťaťu nie, aj keď to veľmi chce. - Musíš sa učiť, počas školského roka, budeš čítať učebnice. - povedala mamička, a verte knihu pre svoje dieťa si nevybrala.Je to zlý prístup rodiča, ktorý brzdí vzelavanie mladých, vzdelávanie najmenších, ako takých. Masmedialná doba síce vytlačila napovrch knihu, ktorá sa stala nezaujímavým artiklom, ale vytlačiť knihu úplne zo záujmu čitateľa, to sa jej nikdy nepodarí.
Kniha navždy ostane knihou, listovať v nej, znamená vracať sa do minulosti, ale znamená i hľadieť tvárou v tvár do budúcnosti, ktorá len príde. Mať takýto pocit dovoľujú samotné knihy rôznych žánrov, každá kniha svojim obsahom čosi prináša, stačí sa do nej začítať a vychutnať ten blažený pocit na srdci s knihou v ruke.
Urobme všetko preto, my dospelí, rodičia, pedagógovia i tí, kompetentní nanajvyšších miestach, aby nie kniha prichádzala za človekom, ale aby človek prichádzal za ňou. Vtedy budeme naozaj vzdelaní, budeme patriť do kategórie ľudí, ktorí si vážia knihy, majú k ním patričnú úctu.
Vždy konajme v mene dobra, v mene knihy a vzdelávania sa. Vráti sa nám to. Sama kniha je spoločník a čas strávený pri nej sa nám vráti dvojnásobne. My budeme môcť povedať, že kniha navždy ostala studňou, z ktorej pramení živá voda. A stačí pritom tak málo, mať smäd po knihe, po vzdelaní, v živote sa nám to vráti, ani sami nebudeme vedieť ako. Pretože investovať čas do sebavzdelávania sa vždy vypláca!
