Chcem vravieť o skupinke ľudí, ktorých nazývame psíčkari. Je krásne mať psa starať sa o neho, ale ak majiteľ je nezodpovedný, ako som to videl cestou domov, okamžite sa mení názor na samotného psíčkara. To, čo som videl sa v našom meste stáva dosť často. Len ma zarazila skutočnosť, že danú osobu dobre poznám, ale pekne po poriadku. Psíčkárka z vedľajšieho bloku na sídlisku, kde bývam šla venčiť svojho psa. Nebolo by na tom nič, ale stála predo mnou na pár metrov, pozná ma dobre, lenže sa tvárila, že som pre ňu vzduch. Príčinou zmeny jej správania som pochopil za niekoľko minút.
Pes si spravil potrebu a hovienko pekne krásne si len tak lebedilo v tráve. Pani sa obzerala, či niekto ju nevidí, bola si vedomá, že koná zle. A v negatívnom konaní pokračovala, akoby sa nechumelilo. Psí výkal nechala v tráve, obzrela sa ešte raz a tvárila sa, keď ja nevidim nikoho, ani on nevidia mňa. Tak naše mesto vďaka psíčkárov smrdí od základu. Vďaka takýmto ľudom, ako bola dnes ráno pani so psom. Táto nezodpovednosť už hraničí s ľudskou bezcharakternosťou a stojí na zamyslenie.
Naše mesto potom smrdí, až človeku sa dvíha žalúdok. A nie len to je problém, ktorí psíčkari spôsobujú. Bez vodítka, bez náhubku púšťajú svojich psov po meste, zatiaľ, čo oni sa s priateľmi veselo rozprávajú. Ani ich nenapadne mať psa pri sebe. Veď to ani nie je dôležité. Je potrebné sa porozprávať, vychytať všetky pletky v meste, aby sme boli informovaní o všetkom. Prečo to spomínam?
Stala sa mi nemilá skutočnosť so psom, kedy je majiteľka sedela na lavičke rozprávala sa so susedou. Zatiaľ jej pes / musím podotknúť bol to bernandín ešte šteňa, ale dosť veľké na to, aby ublížilo človeku./ Kračal som na chodníku a pes pribehol ku mne, vyskočil na mňa, pravú labu dal na moje plece a hlavu na krk. Zamrzol som, ani som nedýchal, počítal iba sekundy, ktoré mi zostávali. Predsa som stihol skríknuť na majiteľku psa, ktorá sa veselo rozprávala. Jej odpoveď bola, až zarážajúca. - Veď sa chce s tebou iba hrať -.
Na koniec predsa len psa upozornila. Čo si pamätám, v tom strašnom šoku som jej na to odpovedal. -Tak nech sa hrá s vami pani - Ani si nedokážem predstaviť, čo by sa stalo, keby pes mi hryzol do krku, alebo mi inak ublížil. Až hrôza pomyslieť. Odvtedy mám rešpekt pred každým psom a nehanbím sa priznať i strach.
