Pokiaľ som čakal v hale na kolegov, zaujali ma diela obyvateľov Domova sociálnych služieb, ktorý sa nachádza v Košiciach v Parku mládeže 3. Ľudia s pohnutým osudom sa ukázali ozaj, ako aktívní ľudia. Bolo vidieť, že sa chcú zapojiť do spoločnosti a pridať ruku k dielu. Fotky i ich ilustrácie zanechali vo mne hlboký dojem. Celú výstavu sprevádzala sociálna pracovníčka s milým úsmevom pre všetkých. Slovo dalo slovo, odrazu sme sa zarozprávali o obyvateľoch tohto zariadenia. Po pri reči spomenula, že vydávajú svoj časopis Kľúčik. Príjemne ma to prekvapilo a spýtal sa, či by nemali záujem o besedu so mnou.
Aké bolo moje prekvapenie, keď mi vo februári tohto roku zavolali, či by som naozaj mal záujem prísť k ním na besedu. Samozrejme, že áno a potvrdil som svoju účasť. A tak dnes 19.3.2010 som ich navštívil.
Bol to nevšedný zážitok, v pozitívnom slova zmysle. Obyvatelia tohto zariadenia, hoci sú iní, majú lásku v srdci, chcú sa rozdávať, byť užitoční a hlavne dať o sebe vedieť. V ich očiach žiarila neskutočná radosť, že sa stretli s básnikom. Zaujímali sa o všetkom, čo sa mojej tvorby týka. Kládli otázky, ktoré boli právom na mieste. Človek sa odrazu cítil iný, šťastnejší, uvedomujúc si životné hodnoty. Na chvíľu som si uvedomil, aký je ich svet krásny. Dokážu sa tešiť z maličkosti, čo mnohým v živote chýba. Všetci čosi o sebe chceli povedať. Ukázať, čo vedia. Odmenil som ich potleskom, tento malý aplauz veľkých hrdinov potešil a hrial ich na srdci. Zaspievali a zarecitovali mi. Tiež mi predstavili svoj časopis, ba predstavili mi i svoju redakčnú radu. Bolo vidieť, že všetko robia s veľkým elánom.
Beseda sa pretiahla, nik nechcel pretrnúť túto niť. Nakoniec predsa len prišiel čas lúčenia a mne sa odchádzalo s dobrým pocitom. Ako básnik Laco Novomeský v jednej svojej básni vraví - Každý deň stretnúť človeka je sviatok -. Pre mňa tento deň bol sviatkom v pravom slova zmysle.
