alebo inými slovami povedané pracovný šok. Došiel balík kníh a ako knihovník som šiel preňho. Vyzdvihol som si od sekretárky Mestského úradu doklad o balíku a šiel si vybaviť svoju poštu. Bral som so sebou i pečiatku, čo som považoval za potrebné. Aké však bolo moje prekvapenie, keď balík s knihami mi vedúca pošty nedala. Bol som prekvapený. Veď som knihovník, vždy som vyberal balíky ja a teraz to nejde?
Vysvitlo, že dávnejšie sa sa to dalo a bolo to možné. Zmenu zapríčinil nový zákon, nariadenie, ktoré vyšlo. Toto nariadenie sa týka mestských knižníc, ktoré defakto už spadajú pod mesto. Na to, aby knihovník prevzal balík potrebuje byť splnomocnený mesto. Balik bez splnomocnenia može vybrať sekretárka s pečiatkou mesta. Tak mi to vysvetlila vedúca pošty u nás. Múdre nariadenie naozaj. Pracujem ako knihovník šestnásť rokov, ale s takým niečim som sa nestretol. Na otázku kto vydal toto nariadenie mi vedúca pošty odpovedala Slovenská pošta. Nech sa na mňa svet nehnevá, ale v tomto štáte sa vydávajú takéto zákony, takéto nariadenia, ktoré nemajú ani hlavu ani pätu. Vymyslieť nariadenie to vie každý, ale ako to vyzerá v praxi? Vidíte sami. Apropó viete, ako sa toto poštárske story s balíkom skončilo. Balík mi nedali. Buď donesiem splnomocnenie od vedenia mesta , alebo balík vyberie sekretárka. Primátor na úrade nebol, tak balik ostal tam, kde ostal, na pošte.
Poniektoré zákony, respektíve nariadenia sú tak prichytené za vlasy, až žasne. Niekde je múdry človek, potom nariadenie, ktoré vymyslel človek sám a potom veľká tma, veľké nič. Respektíve legislatívna diera ako hrom. Keď si pomyslím, že i zákony sú na Slovenskú tak postavené na hlavu, je mi z tých múdrých tam hore zle. Ale to je už iná pesnička.
