Akoby vtedy vstali z popola, začali odznova a hreje vás pocit, že vám ktosi pomohol, na koho sa vždy môžete spoľahnúť.
Dnes je priateľstvo vzácnejšie ako soľ. Nie sme v rozprávke pre deti, sme v skutočnej realite, žijeme tento život so skúsenosťami, ktoré učia bojovať, víťaziť,ale aj prehrávať.
Bez priateľov je život bezcenný a fádny, nemá tú pravú cenu, o ktorú stojíme.
A aj keď priateľov máme, občas sa stáva, že dokážu zradiť a to bolí najviac. Pravých, skutočných priateľov je málo, treba si ich vážiť, aby sa raz tento vzťah nepotopil ako Titanic.
Nikdy som nemal na také čosi šťastie.
V škole som mal málo kamarátov, bol som iný, vždy som hľadal priateľstvo u starších. S nimi som sa vedel porozprávať o všetkom, o svojich problémov, radostiach a smútkoch. Chápali ma viac, ako mladší odo mňa. Som totiž telesne postihnutý a deti dokážu byť veľmi zákerné. O tom, čo som od nich dostával je aj škoda hovoriť. Ani nechcem...,
Na zlé sa zabudlo a spomínať treba na to dobré a krásne.
Ale predsa bol ktosi, koho som mohol nazvať priateľ, kamarát. Bol to spolužiak zo školy. Volal sa Jano. Rozumeli sme si a mali sme veľa spoločné. Rád čítal ako ja, mal rád prírodu a rád chodil na ryby.
Žiaľ už nie je medzi nami. Tragicky zahynul, mladý, nikto z nás to nečakal.
A tak keď sa vraciam na miesto jeho večného odpočinku, kde odpočívajú mnohí iní mladí ľudia, pýtam sa. Prečo? Možno to chcel osud. Ale ide sa ďalej, musíme padnúť, aby sme vstali a ďalej šli, kráčali vpred. Nikdy sa nesmieme vzdávať, musíme veriť a dúfať, že náš scenár, ktorý žijeme je dávno predurčený a na tom nič nezmeníme.
Napriek tomu verím na dobrých ľudí i na nové priateľstvá.
Sú medzi nami ľudia, ktorí si jeden druhého vážia, dokážu pri nás stáť a byť nám oporou.
Za oknami svitá. Možno na lepšie na časy, kedy spoznáme človeka s pravým srdcom v hrudi, možno priateľa, o ktorom ani nevieme. Život je bestseller a každá kapitola v ňom má svoj zmysel.
Stačí tak málo, iba veriť a dúfať.
