Študoval som v Bratislave a na internáte sme hneď od začiatku mali tvrdý režim. Už je to jedno na ktorom internáte to bolo, dôležité je , že som sa stal obeťou šikanovania. V tej dobe štvrtáci boli veční frajeri. Vždy komusi musí dokazovať, že sú tí, ktorí hrajú prim. Hádam nikdy nezabudnem, keď nás cez víkend za volali k sebe. Vychovávatelia veľmi nekontrolovali , čo sa robí na izbách a tak frajeri mohli robiť šikanu na prvoročiakov. Zoradili nás a určili večernú rozvičku: kliky, drepy, beh na jednom mieste, až do vyčerpania.
A ešte jedna dôležitá vec, bolo nám povedané:
- Ak niečo poviete vychovávateľovi dostanete cez hubu -
Potom sa rozdelili úlohy. Každý prvoročiak mal nejakú úlohu. Každú hodinu z okna hlásiť čas ako správna kukačka, vyleštiť všetkym štvrtákom topánky, či prať im ponožky. Robili si z nás sluhov, pritom mnohí , ktorí predsa sa len ozvali dostali bitku, že si ju navždy zapamätali. Táto šikana prebiehala tri roky. Mlčanie sa stalo akosi prirodzenou súčasťou problémov na našom internáte. Svet patrí zlým a v tej dobe patril štvrtákom. Lenže dovtedy sa chodí s krčahom po vodu, kým sa nerozbije. Keď mi spálili knihy do tla, doslova na uhol, povedal som si dosť. Zahlásil som to hlavnému vychovávateľovi. Bol z toho poriadny cirkus, vzájomné dokazovanie, obvinenia, kde po prvýkrát prehrali štvrtáci a traja museli odísť z internátu. Mohol som na internáte ostať, ale i ja som odišiel. Hnusil sa mi tento spôsob študentského života. A vychovávatelia ako zaslepenci prechádzali okolo problémov študentov a tvárili sa, že všetko je v poriadku.
Šikanovanie vždy bude problémom na internáte, na školách. Je ako zlá burina, ktorá nevyhynie. Problém je v samotnej, ráznejšej výchove i kontrole samotných vychovávateľov a pedagógov. Odtiaľ vedie tá správna cesta. Je dôležité, aby sa so študentmi hovorilo otvorene o šikanovaní. Vychovávatelia by sa mali pýtať na dané problémy bývajúcich na internáte a nezatvárať pred nimi oči.
