Chýba v ňom láska, to práve a podstatné, z ktorého sa vyvíjajú najpodstatnejšie veci: porozumenie, úcta, nájsť k sebe vždy cestu a v srdci nepoznať hnev. Nie nechcem a nemienim nikoho moralizovať, na to sú iní.
Ľudia na uliciach sa sa búria, nie sú spokojní s politikmi, s vládou. Svetom zavládol teror. Brat nenávidí brata a mohli by sme ešte vymenovávať toho veľa, ako sa ľudia zmenili, a svet zmenili ich.
To je na tom zarážajúce a bolestivé.
Dá sa vôbec tento kolotoč zastaviť, vystúpiť z neho a kráčať inou cestou ?
Je na zamyslenie, akí sme boli kedysi k sebe iní. Nemali sme toľko blahobytu, ale boli sme šťastní. Vedeli sme sa skloniť, pokoriť sa jeden druhému, keď to bolo treba.
Vedeli sme nosiť v srdci lásku.To bola tá cesta, z ktorej sa mnohí odklonili, pre pocit vlastného blaha a moci. Už dávno nie sme to, čo sme boli. Len taká malá otázka. Je možné dobu zvrátiť a byť k sebe lepší, ako sme boli kedysi?
Všetko je možné! Všetko je v nás, v samotných ľuďoch.....,
