Jednoducho boli sme iní, ako táto moderná generácia, ktorej viac menej úcta k vlastnému pedagógovi nehovorí nič. Napriek prísnosti našich učiteľov, sme vedeli nájsť spoločnú porozprávať. Byť si k sebe blízki, nielen, ako žiak a učiteľ, ale i ako žiak - pedagóg - kamarát.
Nikdy nezabudnem na svojich učiteľov, vždy budem na nich s láskou spomínať. Veď koľko s nami toho prežili, vždy stáli pri nás. Vedeli byť k nám prísni, vedeli podať pomocnú ruku, a vedeli sa i od srdca s nami porozprávať. Tieto chvíle s nimi som si nesmierne vážil, pretože to boli vzácne okamihy, ktoré sa mi navždy vryli do pamäti. Nikdy nezabudne na svoju úplne prvú učiteľku od prvej triedy. Bola to pani učiteľka Romanová. Vždy nosila červený kostým a ako ozdôbku na golieri mala akéhosi pavúka. Bol to módny doplnok ku kostýmu. Vždy som jej ho chcel vziať a presvedčiť sa, či je pavúk živý.
A samozrejme je tu zlatá pani učiteľka Irena Repanská, už nie je medzi nami, takisto bola môjmu srdcu veľmi blízka. Pani učiteľka bola rodený pedagóg , mala nás druháčikov nesmierne rada, učila nás počty, číslice, sčítavať, násobiť. Mala s nami obrovskú trpezlivosť, ktorú nám nedal hádam žiadny iný pedagóg. Mala nás veľmi rada. A to aj bolo vidieť v jej samotnom prístupe k nám, k deťom. Áno, boli sme iní, aj svet bol však iný. Potom sme trocha povyrástli, ale tie nezbedné deti sme vždy ostali.
Nedá sa zabudnúť na až otcovský prístup učiteľa Remáka, ktorí nevšedne a s veľkým záujmom nám vštepoval vedomosti zo zemepisu, alebo učiteľ Šata, ktorý s nami zažil toho toľko na výletoch, a občas sa hanbil, že je našim učiteľom. Navyvádzali sme toho viac než dosť. Alebo učiteľ Leczo, ktorý učil výtvarnú a vždy nás viedol k dokonalosti kreslenia, maľby, aby naše diela mali akú takú aj umeleckú hodnotu. Bol to všetko náš svet žiakov a učiteľov, tak nevšedne krásny, až z neho ostali spomienky.
Učiteľ Titka, ktorého som mal nesmierne rád pre jeho humor, ktorým dokazoval, že fyzika nie je odbor, ktorého sa treba báť. Ba dokonca i s humorom vysvetľoval látku i skúšal. V mojich očiach to bol nevšedný učiteľ. Dodnes sa s ním stretávam, rád sa s ním zastavím a porozprávam. Vyžaruje z neho akási charizma, ktorá ľudí priťahuje. A mohli by sme menovať ďalej: učiteľku Gondoľovú, Kilikovú, Gazdagovú, či učiteľku Udvardyovú. Snažili sa vštepovať aké také vzdelanie, aby sa nám čosi v tých hlavách udržalo.
Boli sme deti inej doby a musím povedať šťastnejší. Táto generácia je veľmi uponáhľaná generácia. V ruke samí mobil, empé trojka, náhli sa, nemá čas sa zastaviť a poobhliadnuť sa za seba. Iná generácia, iný svet. Musím povedať miestami drzá a bezočivá generácia voči svojim pedagógom. Je treba povedať , že my sme si to, čo dnešná mládež dovoľuje k svojim pedagógom ani nemohli dovoliť. Vedeli sme mieru toho, čo sa smie , nesmie, čo sa sluší.
Možno si niektorí z mojich bývalých pedagógov prečíta tento článok, zaspomína si na nás, už len pre túto spomienku v srdci, tento článok mal zmysel. Bol napísaný s láskou a s úctou k mojim pedagógom, ktorým chcem vysloviť veľké ďakujem, za všetko to krásne, čo sa zmestí do pár slov a vysloviť slovíčko : Nezabúdam.
