Choroba šialených kráv-BSE vyvolala paniku.Prvý prípad na Slovensku bol zistený v r.2001.Odvtedy sa začal pravidelný monitoring a dodnes sa zistilo 26 prípadov tohto smrteľného ochorenia. Potom nasledovala vtáčia chrípka, kauza dovažaného melamínu v miečných výrobkoch z Číny, teraz aktuálne dioxíny vo vajciach a bravčovom mäse u nás aj v rybách. To je asi len vrchol ľadovca, čo sa väčšinou po funuse podarilo zistiť v krajinách EÚ. Koľko vecí sa zahladilo, zamietlo pod koberec, resp.nezistilo, nevieme. Aj toto prináša globalizácia, liberiralizácia obchodu a diktatúra trhu.Zisk sa stáva najvyššou hodnotou aj na úkor zdravia. Ako sme na tom s ostatnými zdraviu, škodlivými látkami v potravinovom reťazci PCB,ťažké kovy,rezidua liečiv, pesticídov atď. si môžeme domyslieť, alebo to nesmieme vedieť.Táto oblasť je tabuizovaná a len sem tam preniknú na verejnosť niektoré fakty. Ide o biznis, často tvrdý a amorálny biznis. Niektorí výrobcovia aj predajcovia vedome porušujú zákony tam,kde na to nájdu živnú pôdu. Obchodníci ani výrobcovia nepotrebujú vzdelaného, či uvedomelého spotrebiteľa, tak ho kŕmia lacnými, často nekvalitnými a zdraviu škodlivými potravinami. Na chudobnom Slovensku sme okolnosťami nutení pozerať sa na nízku cenu potravín.Často si myslíme, že všetko, čo dovezieme zo západu, je dobré a naše je zlé. Žiaľ opak je viac-menej pravdou, o čom sme sa mohli aj teraz presvedčiť. Kto za to môže? Dovolim si tvrdiť, že všetcí tí, čo preferujú diktatúru zisku na úkor zdravia. Počínajúc od politikov,cez farmárov ,obchodníkov až po spotrebiteľov.Každý jednotlivec bohatý aj chudobný sa podieľa na týchto kauzách svojím dielom, či si to uvedomuje alebo nie,lebo je súčasťou potravinového reťazca. Spotrebiteľ u nás mlčí a niekto dobre na tom zarába. Z obliga nie sú ani inštitúcie EÚ a jednotlivých štátov, ktorí sa podieľajú na tvorbe legislatívy, potravinovom dozore- monitoringu, kontrole a sankciách za porušovanie zákonov ohrozujúcich zdravie človeka. Je nenormálne a malo by to byť trestné- neuvádzať na výrobkoch krajinu pôvodu, resp. jeho zloženie,či dobu použiteľnosti. U potravín to musí byť priorita. Spotrebiteľ musí vedieť čo si kúpil a odkiaľ, musí vedieť pôvod a aj fakty ako sa na ceste ku spotrebiteľovi nakladalo s výrobkom. Toto musia vylobovať a legislatívne zakomponovať politici do zákonov na všetkých úrovniach. Prevencia je vždy účinnejšia ako liečba, ktorá býva oveľa drahšia. Často aj s dôsledkami,či už ekonomickými, alebo zdravotnými.
Dnes legislatíva viac nahráva obchodu, ako spotrebiteľovi. Jednotné stanovisko musí v tomto zaujať Europská únia, nesmie dávať výnimky a tým zvýhodňovať pochybné praktiky. Kde je sila zdravého rozumu? V ústave máme zakotvené právo na zdravie. Štát ho musí vedieť garantovať. Je faktom, že naše normy sú často prísnejšie ako v EÚ. Máme aj kvalitnejšich a vzdelanejších ľudí, nielen na farmách,ale aj v potravinovom dozore. Sú prísní na našich výrobcoch, ale na dovážané potraviny nemajú až taký dosah. Keď spotrebiteľ nevie zistiť krajinu pôvodu výroby potraviny z EÚ a je tam alibistická deklarácia vyrobené v EÚ, pričom nevie kde a kedy to bolo prebalené, tak má ochotu uveriť, že je všetko o.k. Potom dodatočne, po prepuknutí škandálu,sú veľmi nákladné a pracné následné opatrenia resp. aj vyšetrenia podozrivých vzoriek na potvrdenie, či vylúčenie kontaminácie.U nás na tieto účely často nie sú ani plánované adekvátne financie. Taká je žiaľ realita na Slovensku. Je to začarovaný kruh iba preto, lebo niekomu to vyhovuje. Anonymný výrobca,aby bol ešte viac inkognito, si to dá prebaliť v inej krajine. Takto sa sa vyhne postihu, nie je žalovateľný a ešte aj profituje. Tento prístup je chorý! To sa musí zmeniť.
Ak sa tieto nezdravé pomery na úrovni EÚ nezmenia, Slovemsko musí ísť vlastnou cestou postupnej potravinovej sebestačnosti, výrobou kvalitných aj ekologických potravín, cestou prevencie a ochrany zdravia človeka. Na dedinách by sa mohol podporiť prirodzený chov hospodárskych zvierat, hlavne ošípaných, aby sa človek čiastočne stal samozasobiteľom zdravými potravinami. Dnes chudobní ľudia na dedinách nemajú čo robiť, možno aj také malé "šrotovné" by pomohlo zmierniť ekonomické dopady krízy v chudobnejších oblastiach SR, ako aj efektívne likvidovať prebytky a biologický domací odpad. Trávniky a montážne haly nás nezachránia pred hladom, stačia dva neúrodné roky a ceny potravín budú neúnosné.
Je nevyhnutnou požiadavkou novelizovať zákon o veterinárnej starostlivosti a prijať prísnejší potravinový zákon, ktorý by dohliadal hlavne na potraviny z dovozu. Na tom by malo záležať každému poslancovi. Občan musí byť pravidelne informovaný o nebezpečných potravinách a o ich riziku pre ľudské zdravie. Je povinnosťou štátu vybudovať funkčný sýstém evidencie, monitoringu, kontroly i prísnych sankcii pri zabezpečovaní kvalitných a zdraviu neškodných potravín v celom potravinovom reťazci človeka. Spotrebiteľ by mal byť uvedomelý a informovaný. Bežný spotrebiteľ ani nevie, prečo je tá ktorá cená nízka a čo to všetko obnáša.Často je tu snaha znižovať náklady na úkor zdravia, alebo kvality,ktorá má v konečnom dôsledku dosah zase iba na zdravie. SR má zápornu zahranično- obchodnú bilanciu v dovoze potravín. Naši neprezieraví politici pri vstupe do EÚ vyrokovali pre poľnohospodárov nevýhodné dotačné podmienky, čo sa nám teraz vracia ako bumerang. Už dávno nie sme sebestační vo výrobe potravín, tak ich za veľké peniaze dovážame. Lacné, menej kvalitné a často aj zdraviu škodlivé. Politikom to asi až tak v minulosti nevadilo,veď bol sociálny zmier, no časom sa aj to môže zmeniť. Ministerstvo pôdohospodárstva čaká ťažká a trnistá cesta, ale kráča správnym smerom, t.j. zabezpečiť kvalitné a zdraviu neškodné potraviny. Na politikoch a poslancoch bude záležať, či nepremárnime znova šancu rovnosti a spravodlivosti pri schváľovaní poľnohospodárskej politiky EÚ po r.2013. Úspešní budeme iba vtedy, keď spojíme sily s novými štátmi EÚ, nebudeme iba servílni, t.j. na všetko prikyvovať a mlčať. Dnes sa hraje v EÚ aj o kvalite života a o zdravie našich občanov.Starým krajinám EÚ sa postupne vracia ako bumerang to, čo hlásali a sami nerobili. A my nie sme povinní za každú cenu donekonečna tolerovať byrokratické, či nespravodlivé metódy Bruselu, veď nie sme ľudia druhej kategórie. Rovnaký meter by mal platiť bez rozdielu pre všetkých.
