Výpovede kajúcnikov ako horúci trend väzobných trestných procesov v roku 2020 a smutný prípad Milana Lučanského
Neviem prečo, ale stále mám na jazyku vetu, myšlienku, že inak sa to ani nemohlo skončiť. Písal som blog o väzbe, (https://komentare.sme.sk/c/22535770/vazba-nemoze-byt-natlakovym-prostriedkom-ale-ani-obchodnym-artiklom.html ), a prezumpcii neviny (https://gaborgal.blog.sme.sk/c/550225/kde-sa-vytratili-zakladne-zasady-trestneho-prava.html), a to v zmysle, že trestné stíhanie a väzba sú už po novom formou lynču, pomsty a mučiaceho prostriedku v rukách štátnej moci (respektíve tých, ktorí sú zodpovední možno aj za zneužívanie právomoci verejného činiteľa), aby dostali svedecké výpovede od kajúcnikov pod hrozbou dlhej väzby, respektíve priznanie od páchateľov, lebo „v dnešnej dobe sa to tak môže“, stal sa z toho trend a pracovná metóda Národnej kriminálnej agentúry (NAKA). Trestný zákon, Trestný poriadok pritom s takouto sankciou neráta, väzba nie je a nemala by byť trestom. Väzobné stíhanie podozrivých osôb nemôže byť nástrojom polície a prokuratúry, ktorým hrozia obvineným s cieľom uľahčiť si svoju prácu. Buď sú naplnené materiálne aj formálne podmienky na vzatie obvinenej osoby do väzby, alebo nie sú. Nejde o to, či takáto osoba spolupracuje na obviňovaní ďalších, o ktorých polícia prejavila záujem. V mnohých prípadoch splnenie materiálnej podmienky na väzobné stíhanie ani nie je naplnené, pritom táto zmena sa nie náhodou dostala do trestného kódexu, a to práve na základe početných prípadov, kde si to situácia vyžiadala.
Trestné konanie má byť vždy poslednou možnosťou, ultima rátio, a obmedzenie osobnej slobody podozrivých osôb detto.
Kým som bol vo funkcii ministra spravodlivosti, každá porada s dotknutými kolegami, či na ministerstve ako aj so sudcami, sa vo veľkej miere viedla na túto tému, nakoľko hneď po nástupe do funkcie ma na problematiku pričastého a hlavne zbytočného väzobného trestného stíhania upozorňovali vedúci predstavitelia Zboru väzenskej a justičnej stráže, vrátane riaditeľov jednotlivých ústavov, ktorí dobre vedeli, akých klientov u nich majú, a práve preto sa ozývali. A teda, že sú tam niektorí ľudia zbytočne, nie sú podľa nich na to relevantné dôvody, alebo sú tam pridlho, pričom OČTK úkony nerobia. Prízvukoval som možnosť ale aj potrebu využívania elektronických náramkov, vysvetľovali ako vo všeobecnosti, tak aj na konkrétnych prípadoch neadekvátnosť väzby, jej negatívny dopad na sociálny status väznenej osoby, ekonomické náklady pre spoločnosť. Rovnako sme zmenili aj zákonné a praktické možnosti využitia elektronických náramkov namiesto väzby. Robili sme, čo sme mohli, no nepomohlo to.
Asi jeden z najväčších a najdrastickejších zásahov zo strany štátu do základných ľudských práv a slobôd je práve zbavenie jednotlivca jeho osobnej slobody a to v čase a procesného stavu, keď jeho vina ešte zďaleka nie je dokázaná. Preto treba k väzobnému stíhaniu pristupovať s maximálnou obozretnosťou, za dodržania všetkých zákonných podmienok. Stav, v akom sa nachádzame na konci roka 2020, je žiaľ od toho na míle ďaleko.
Bombastické odhalenia korupcie a zneužívania právomoci verejných činiteľov sa stala etalónom tejto vlády.
No ako vidíme, len jediným, ktorý jej zrejme zachraňuje ešte tie zostávajúce, no stále sa znižujúce volebné percentá. A to ešte ani zďaleka nie je jasné, či tento výsledok vládnutia bude aj úspechom pre spoločnosť, či aj dôjde k právoplatným rozsudkom v týchto trestných veciach. Mám pocit, že týchto politikov ten výsledok ani nezaujíma. Hlavne, že Igor Matovič má svoje skalpy. Prečo prebiehajú zatýkania online v médiách? Prečo sú teatrálne, ba priam tragikomické? Desiatky kukláčov nasadených proti osobám, ktoré nie sú podozrivé z násilných trestných činov a nehrozí ani ich odpor, ani ich útek. Prečo sú zverejňované výpovede obvinených, kajúcnikov či svedkov? Kto potrebuje tento mediálny priestor, tento mediálny lynč, cirkus, komu to slúži? No vyšetrovaniu určite nie... Jediný, kto z tejto mediálnej prezentácie kvázi výsledkov odhaľovania trestnej činnosti (o výsledku je možné sa baviť až po odsudzujúcich právoplatných rozsudkoch), je Igor Matovič a jeho vládna koalícia. A toto vnímam ako veľký problém.
Médiá a aj politici už v štádiu obvinenia podozrivé osoby, obrazne povedané, popravia. Ešte že nie fyzicky. Žiaľ, Milanovi Lučanského už život nič nevráti.
Nikdy som nezachytil článok, ktorý by osoby zbavené obvinenia, či oslobodené rozsudkom očistil. Ospravedlňujúce sa vyjadrenie politika už vonkoncom nie. K lynču a poprave potrebujú aj väzbu, lebo čo by to bolo za vážny výsledok odhalenia trestnej činnosti a trestného stíhania páchateľov, ak by neboli vo väzbe. To by už stratilo svoju váhu. Váhu mocenskú a hlavne politickú. Akoby polícia, prokuratúra, aj tá špeciálna, ale aj samotný súd boli neomylní. O justičných omyloch akoby ani svet nevedel. Možno samotní policajti a prokurátori nie sú politicky motivovaní, no nie všetky riadiace pozície sú v polícii, ako aj na prokuratúre ešte obsadené a sami sme svedkami týchto pozičných hier. V prípade prokuratúry sme to už videli na kandidátoch na generálneho prokurátora a neviem sa zbaviť ani myšlienky a podozrenia, že to pokračuje aj teraz pri boji o post špeciálneho prokurátora, nakoľko potrebné hlasy v parlamente sa získavajú asi podľa donesených skalpov.
Boj s mafiou, či už sú to biele goliere alebo suroví násilníci, je veľmi dôležitá vec, spoločnosť na tom musí mať nesmierny záujem. A aj má.
Dokazujú to aj výsledky posledných parlamentných volieb. No forma, metódy aké sa dnes na to využívajú, už prestali mať minimálne patinu korektnosti. Štýl trestných stíhaní formou „obviním všetkých, ktorých chcem (nie každý podozrivý skončil s trestným stíhaním), dám do basy a potom budem zháňať dôkazy“ už prekáža aj niektorým tvrdým zástancom tejto vládnej koalície. Obchodovanie s kajúcnikmi, ich protichodné výpovede (spolupracujúci obvinený nemôže klamať a vonkoncom nie, keď na základe tejto jeho výpovede niekto ide do väzby a on sa zároveň z väzby vykupuje) už nemajú nič spoločné so zákonnosťou ani spravodlivosťou. Hlavne ak nám bol vlani doručený rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade kauzy Adamčo, v ktorom nám (Slovenskej republike) európsky súd práve veľmi ostro vytkol, ako sa využíva, či zneužíva svedecká výpoveď kajúcnika ako korunného svedka, ktorého svedecká výpoveď vôbec nie je zo strany OČTK braná kriticky. Je to skôr opačne, zrazu sú výpovede kajúcnikov brané ako nezvratné, absolútne dôkazy. Trestné stíhanie pri závažných, zdôrazňujem závažných podozreniach je na mieste, no nemôže byť jediným dôkazom výpoveď kajúcnika, či kajúcnikov, ktorí sú zainteresované práve získaním svojej osobnej slobody (alebo hrozbou jej straty) a preto ich udanie nie je nezištné, nezaujaté. Hlavne keď to nie je vôbec dobrovoľné, ale je za výmenu- za prepustenie z väzby alebo nevzatie do väzby. Toto verejné ponižovanie niektorých podozrivých osôb, ich znemožnenie ako ľudských bytostí za dôkazného stavu, ktorý stojí na veľmi tenkých, ba podlomených nohách nie je dobrým trendom väzobných trestných procesov a skôr či neskôr sa nám to vypomstí. A už sa aj vypomstilo.
Obvinenie Milana Lučanského ma popravde prekvapilo, hlavne po skúsenostiach, čo všetko sa podarilo za jeho vedenia v polícii. K jeho obvineniu, poznajúc len zverejnené uznesenia a výpovede niektorých obvinených, sa nemôžem a ani neviem objektívne vyjadriť. Žiaľ, v tejto chvíli je to už nepodstatné, keďže Milan Lučanský prišiel o svoj život...
Jedno je však isté, iné dôkazy (zatiaľ) okrem svedeckých výpovedí kajúcnikov som v uzneseniach a rozhodnutiach nevidel.
Milan Lučanský si siahol na život. Na to najcennejšie, čo človek má a môže mať. Je to tragédia. Čo ho k tomu presne viedlo, vie len on sám, no prisudzovať to tomu, že to spravil pod ťarchou trestného stíhania a závažnosti dôkazov stojacich proti nemu, sú bezcitné, hanebné a odporné zároveň. Počas roka je v ústavoch na výkon väzby ako aj v ústavoch na výkon trestu odňatia osobnej slobody niekoľko pokusov o samovraždu a okolnosti, dôvody sú vždy rôzne. Podmienky väzby, hlavne počas sviatkov a teraz navyše aj z dôvodu zákazu návštev kvôli pandémii, sú veľmi ťažké. Pridajte k tomu aj to, že aj keby ho po niekoľkých mesiacoch prepustili, čo by mu zostalo zo života, akú by mal budúcnosť. Už by mal celý nasledujúci život poznačený... Stačí niekoľkotýždňový pobyt vo väzbe a už sa to s človekom vezie celý život. Stratí svoju dôstojnosť, sociálny status, úctu ostatných a možno aj seba samého, že sa mu to stalo. Aj keď by nebol odsúdený, čiže by bol nevinný, určite si napriek tomu veľa ľudí pomyslí, že asi pre nič za nič to nebolo. Jeho spoločenské postavenie ako policajného generála vo výslužbe by bolo v čudu.
Preto vyjadrenie Igora Matoviča považujem za veľmi nešťastné, ba čisto politické a zlomyseľné, keď povedal, že „každopádne, najväčší prospech z nešťastia Milana Lučanského má mafia, ktorá mala strach, že proti nej bude svedčiť,“ Toto vyjadrenie chrapúňsky popiera prezumpciu neviny, keď predpokladá, ba priam ráta s tým, že Milan Lučanský je vinný, vie niečo o mafii, bol jej súčasťou, páchal trestnú činnosť, a preto má o čom svedčiť. Je pravda, že voči Milanovi Lučanskému boli vznesené vážne obvinenia, no prezumpciu neviny treba za každých podmienok brať do úvahy, ctiť a rešpektovať. Ak sa takto správa predseda vlády, hlavne v prípade osoby, ktorá ešte vtedy bola medzi životom a smrťou a politicky to takto zneužije, je svedectvom o hodnotách, ľudskosti dotyčného pána premiéra. Práve táto veta doniesla do celej tragédie politický podtón a z toho sa už nikdy nevyvlečie. Zbytočne potom píše, že „buďme, ľudia, prosím,“, ak sa sám zachoval v rozpore s touto jeho výzvou...
Milan Lučanský sa už nevie brániť, preto je toto vyhlásenie prejavom nielen nezrelosti a bezcitnosti osoby Igora Matoviča, ale dôkazom toho, že za udržaním sa na poste predsedu vlády je „schopný ísť aj cez mŕtvoly“. Poznámka: tento blog som začal písať, keď bol Milan Lučanský v kóme, ale v aktuálnej situácii tieto slová Igora Matoviča dávajú veci ďalší, krutý rozmer.
Začína byť znepokojujúce, ako sa vníma väzobné trestné stíhanie, ktoré má podľa zákona a rozhodnutia súdov v týchto prípadoch zabrániť ovplyvňovaniu svedkov. A predsa je nadmieru jasné, čo už priznali aj vládni politici (reakcia SaS na udalosti týkajúce sa pokusu o samovraždu Lučanského: „Je pochopiteľné, že jeho pokus o samovraždu vyvoláva viacero otázok. Ako extrémne dôležitý svedok mal určite čo povedať aj o vládnutí Smeru.“ že po novom, väzba má slúžiť na to, aby bol obvinený donútený svedčiť, udávať, spolupracovať. No o tom ale v trestných kódexoch nie je ani zmienka, taký väzobný dôvod neexistuje a predsa...
Je pravdou to, čo napísala podpredsedníčka vlády, Veronika Remišová, že „pán Lučanský nebol vo väzbe z vôle vlády, bol vo väzbe na základe riadneho rozhodnutia súdu a na návrh vyšetrovateľov“. Potom sa však oprávnene pýtam, kto tu hlási, že najväčším úspechom tejto vlády (zjavne jediným, ak vôbec) je boj s mafiou? Tlačovka po tlačovke o úspechoch ťaženia proti sudcom a policajtom, opakujúce sa vyjadrenia, kto má sedieť doma a čakať NAKU, kriminalizácia an block celej opozície, resp. politických strán. Kým sú pred médiami a verejnosťou predateľné „výsledky“ OČTK alebo procesné skutočnosti, dianie, ktorými je sa možné pýšiť, tak za to vďačíme samozrejme vláde, tak to je úspech vlády, umožnila to táto vláda...ehm. Ale keď dôjde k tragédii, už je zrazu zodpovedný súd, a vyšetrovatelia a možno aj ZVJS. Vyjadrenie pani Remišovej, že „kto môže mať osoh z tejto udalosti“, ju stavia ako ďalšiu bezcitnú osobu do radu vedľa predsedu vlády.
Prezidentka Zuzana Čaputová zas ukázala, ako sa má zachovať v tejto chvíli štátnik, prejavila sa ako človek, nič z toho nechcela vydolovať, nič politické k téme nedodala.
Teraz samozrejme bude nasledovať hľadanie vinníka či vinníkov, na ktorých to celé hodia. Potrestajú, vyhodia zo služby, aby to politikom zachovalo svoju tvár a predovšetkým funkcie. No poslední, ktorí môžu za túto tragédiu, sú príslušníci ZVJS. Nie oni ho takouto taktikou obvinili, nie oni navrhli väzbu a zobrali ho do väzby a posunuli až do Prešova. Miesto výkonu väzby pritom nie je náhoda. Často (neviem či aj v tomto prípade) ide o zámer znemožniť obhajobu, či sociálny kontakt, alebo dať čo najhorší možný režim a podmienky, nakoľko jednotlivé ústavy sa v tomto odlišujú, s cieľom zlomiť obvineného, čo so zákonom či spravodlivosťou nemá zas nič nemá spoločné. Pravidelná kontrola väzňa, ak sa dobre pamätám, v polhodinových intervaloch, je práve z dôvodu, aby sa nič mimoriadne nemohlo stať. No v zabránení v tragédii to nepomáha. Ba možno ako sa viacerí väzni sťažovali, strpčuje im to život až k neznesiteľnosti. Preto sa treba vrátiť k väzbe ako takej, či nám tak isto alebo lepšie neposlúži elektronický náramok, a hlavne až po tom, čo je dôkazná situácia istejšia a nie je postavená len na výpovedi kajúcnikov. Či pred tým, ako niekoho obviníme, netreba náhodou vec náležitejšie objasniť...
Ako som už písal, žijeme na Slovensku v dobe, že „obviním, zavriem a potom hľadám dôkazy, respektíve ich vykšeftujem s inými väznenými osobami za cenu ich prepustenia...
Nielen samovražda Milana Lučanského je strašná a tragická skutočnosť, ale aj pracovná metóda a postupy OČTK v posledných mesiacoch- a to za cieľom nastolenia spravodlivosti. No cesta k spravodlivosti nemôže ísť zneužitím všetkého, čo sa dá. Každý si teraz myje ruku ako Pilát, nakoľko o väzbe rozhoduje súd, ale kto ten návrh podal, ako, na základe akých okolností získal dôkazné prostriedky (protirečivé), to sa už v prípravnom konaní neskúma, nie je na to čas kvôli zákonným lehotám. A to vyšetrovateľ a prokurátor dobre vie...A ak súd dotyčného do väzby nezoberie, lebo na to nie sú dôvody a vyšetrovateľ a prokurátor zjavne prestrelili, nik z dotyčných nie je volaný ani len na koberček, tak, ako to bolo kedysi. Lebo...
Vyjadrujem ľútosť nad tragédiou a podporu rodine a blízkym Milana Lučanského. Úprimnú sústrasť!
