Pribudla ďalšia nezákonná praktika do zoznamu vedenia trestných konaní

Písmo: A- | A+

Nezákonnými prostriedkami sa spravodlivosť nastoľovať nedá alebo ďalšia nezákonná praktika tentokrát od sudcu Najvyššieho súdu SR v zozname vedenia trestných konaní

Ctím si trojdelenie štátnej moci a nezávislosť súdnictva ako tretej moci v štáte. Vždy som sa podľa toho správal a aj pracoval. Kým som bol verejne činnou osobou, súdne rozhodnutia som akceptoval, nekomentoval. Akceptácia súdnych rozhodnutí, ktoré sú vydané v mene Slovenskej republiky naďalej akceptujem, no ako advokát ich už môžem verejne komentovať, kritizovať, podrobiť právnemu rozboru. To isté sa týka konkrétnych sudcov, ani oni nie sú nedotknuteľní, nemylní a tiež nie sú dokonalí. Preto si dovoľujem byť v tomto blogu konkrétnejší aj na adresu konkrétneho súdu aj sudcu. 

Problémy, ktoré už niekoľko mesiacov z času na čas pripomienkujem na svojich blogoch nie sú všetky úplne novodobé, no miera a hlavne novo ustálená pracovná prax, metóda či nanovo vytvorený už systematický postup predsa len niečo zmenilo od predošlých ér. Tvrdosť, neľudskosť väzby a podmienky vo väzbe nie sú nové. Ani lehoty a ani zákonné podmienky väzobného stíhania. Čo enormne narástlo, je počet väzobných stíhaní, hlavne kolúznych, pri ekonomickej kriminalite, kde absentuje konkrétny dôkaz (zdôrazňujem konkrétny a nie domnelý) o kolúznych aktivitách obvinených. Narástol aj počet spolupracujúcich obvinených, tzv. kajúcnikov (niektorí ani obvinení nie sú), ktorí ale začali spolupracovať nie sami od seba, ale pod hrozbou dlhého väzobného stíhania, čo ešte bude problém, hlavne po prípade Adamčo. Nové je ale aj to, že sa rozšírila možnosť nasadenia elektronických náramkov, tak na poli právnom ako aj na poli aplikačnom a technickom. A to je vec na ktorej som 2 roky sústavne pracoval, no práve návrhy a rozhodnutia OČTK idú opačným smerom, takže právom kritizujem dnešné postupy a metódy.

Po mojich skúsenostiach s OČTK od roku 2000- odkedy som v advokácii, som už dávno stratil ilúzie, že polícia, prokuratúra a súdy majú vždy pravdu, že vždy stoja na tej dobrej strane, že sú na strane zákona a spravodlivosti (napr. prípad Hedvigy Malinovej). A bolo to jedno, kto bol vtedy pri vláde, pravica alebo ľavica. Či Dzurinda, Radičová alebo ich protipól Fico a teraz enfant terrible Matovič. Nezákonné, ba špinavé praktiky OČTK „honbou za akože spravodlivosťou“ tu boli, sú, a bohužiaľ, tak sa mi vidí, že aj budú. Ale jedna vec sa zásadne za posledné obdobie zmenila. Množstvo, úroveň a hlavne asistencia médií pri týchto praktikách.

O najčastejších nezákonných praktikách OČTK napísal výstižný blog väzobne stíhaný advokát JUDr. Martin Ribár http://www.pravnelisty.sk/clanky/a918-pohlad-z-oboch-stran-mrezi-na-naduzivanie-koluznej-vazby-a-institutu-kajucnika-v-trestnych-konaniach, k tomu teraz pribudlo ďalšie a to priamo na piedestáli všeobecného súdnictva, na samotnom Najvyššom súde Slovenskej republiky a to práve od sudcu, ktorého sa niektoré médiá snažia vykresliť ako rytiera spravodlivosti. Tí, ktorí sa venujú trestnému právu odbornejšie, dotyčného pána sudcu a jeho inkvizičnú angažovanosť v neprospech obvinených a obžalovaných veľmi dobre poznajú. Sústavne sa verejne vyjadruje k spoločenským udalostiam, čiže aj jeho politická angažovanosť, orientácia je celkom známa. Tým menej zbehlým v trestnom práve stačí asi len pripomenúť prípad Cervanová, v ktorom napriek jasným pochybnostiam o vine obžalovaných bol schopný aj po uplynutí niekoľko desiatok rokov od tragickej udalosti vydať odsudzujúci rozsudok – pravdaže v senáte. To, že sa uchádzal a post generálneho prokurátora ma už vôbec neprekvapovalo, svojimi postojmi vždy skôr patril pod túto štátnu zložku, ale o pár desaťročí dozadu.

Na túto novú taktiku, postup, nezákonnosť, ba možno pre niekoho nekalosť jasne poukázal a bez diplomatického pátosu pomenoval Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze pod číslom konania II. ÚS 428/2020.

Predtým, ako by som rozobral túto pomerne čerstvú nezákonnú praktiku, nedá mi, aby som sa v pár riadkoch nevrátil k zhrnutiu nezákonných praktík OČTK, ktoré sú notoricky známe, ale boj na ich odstránenie je začarovaný kruh. Na druhej strane ale musím podotknúť a prízvukovať, že tak na polícii, ako aj na prokuratúre a tiež na súdoch je drvivá väčšina ľudí čestná a spravodlivá, no sú v úzadí lebo nepotrebujú nazbierať žiadne body ani u politikov, ani u nadriadených, ale ani u médií. No v posledných mesiacoch dobrovoľne alebo nedobrovoľne po čase z týchto inštitúcií odchádzajú práve z dôvodu, že sú pre nich tieto praktiky neznesiteľné.

To že polícia dávno nenapĺňa svoje zákonné povinnosti pri odhaľovaní trestných činov tak, ako to je ustanovené v právnom poriadku Slovenskej republiky, keď nevyhľadáva dôkazy aj v prospech obvinených, ale robí to cielene, zásadne len proti obvineným už nikoho neprekvapuje. Smutné je, že keď obhajoba predloží rukolapný dôkaz o nevine obvineného, alebo dôkaz, ktorý vyvracia dôkaz polície alebo jej tvrdenia, nie je braný vôbec na zreteľ. Takých prípadov je viac ako dosť, potom sa na súde čudujú z oslobodzujúcich rozsudkov.

To, že prokuratúra akože na strane dobra postupuje s prostriedkami a postupmi, ktoré by ju mali priradiť na druhú stranu je už asi tiež bežné, pritom ja som ešte zažil dobu, keď tomu tak vôbec nebolo, alebo aspoň nie v takom množstve. Jej dohľad nad zákonnosťou je dávno len méta. Dobrým príkladom je prípad starostu Nového Mesta, Rudolfa Kusého. V jeho prípade chvalabohu zabrali aspoň súdy a poslali prokurátora s jeho návrhom na väzobné trestné stíhanie do teplých krajín, že sa až zaprášilo. No len s podaním. Čo prokurátor a vyšetrovateľ, ktorí takýto nezákonný návrh podali? Asi sa im ani vlások neskrivil, čiže v ďalšom trestnom konaní môžu v týchto praktikách pokračovať. Tento väzobný návrh vyšetrovateľ vôbec nemal podať, neboli na to vôbec naplnené zákonné dôvody, a keď už to navrhol, prokurátor to mal zamietnuť a nie to podať ho na súd. A tu nejde o iný právny názor, ale o surové zneužívanie práva. Lebo si to môže po novom dovoliť, lebo má akože rozviazané ruky. Ale to neznamená, že zákony nemusia dodržiavať. Minimálne sa tomuto javu hovorí arogancia moci, vo vyspelejších demokraciách trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa. Teší ma, že sa OČTK sa darí odkrývať zločinnosť vo všetkých sférach a aj na najvyšších postoch, ale použité prostriedky musia byť aj v tomto prípade zákonné. Kusý mal šťastie aj v tom, že o opodstatnenosti jeho väzobného trestného stíhania zapochybovali aj médiá – ale len z dôvodu, že nebol spojený s bývalými vládnymi stranami, v opačnom prípade by to bola jasná vec.

Ďalšie notoricky známe nezákonné ba nekalé praktiky OČTK, ako sú návštevy operatívcov väzobne stíhaných obvinených bez prítomnosti ich obhajcov na vyvíjanie psychického nátlaku, účelové spájanie viacerých obvinených do jedného skutku a konania, aby mali k dispozícii ďalší paragraf v podobe organizovanej skupiny, nadkvalifikácia skutkov na bežiacom páse, čiže vždy závažnejšie posúdenia veci ako by to reálne malo byť, postupné pridávanie ďalších obvinení, atď. sú už súčasťou praxe značnej časti policajtov a prokurátorov. 

No v neposlednom rade medzi tieto praktiky musíme zaradiť aj nespočetné množstvo návrhov na kolúznu väzby v štýle hlava- nehlava, a to aj vtedy, keď dôkazy na to nie sú, len indície a podozrenia. V tejto veci som s veľkým úsmevom sledoval tlačovú konferenciu „troch mušketierov“, ktorí tvrdili, že vo všetkých nimi dozorovaných veciach dochádzalo ku kolúznym konaniam obvinených, v ktorých potom aj navrhli túto väzbu. No čo som mal možnosť oboznámiť sa s niektorými spismi, tak k tomu došlo len v jednom prípade. Alebo navrhnúť kolúznu väzbu 15 rokov po skutku, ktorý je mediálne pertraktovaný, dlhšie vyšetrovaný...

Umiestnenie obvinených do ústavov na výkon väzby ďaleko od domova a dostupu obhajcov je mi známe aj z môjho pôsobenia vo výkonnej moci. Zdôrazňujem, že o konkrétnom väzobnom ústave rozhoduje sudca pre prípravné konanie, ale prokurátor-ak sa mu nevyhovie to s krátkym časovým odstupom, rozhodnutie vždy zmení – čiže obíde rozhodnutie súdu. Zbor väzenskej a justičnej stráže na to vplyv nemá.

Sťaženie komunikácie obvinených s obhajcom ako aj s rodinou zámerným oneskoreným vybavením ich žiadosti je ďalšia „správna forma“ boja OČTK proti zločinnosti!? V prípade rodiny často nie je povolený kontakt bez zákonného dôvodu. Lebo si to vyšetrovateľ môže dovoliť a basta. Aj s obhajcom s odstupom niekoľkých týždňov, čo je neústavné a v rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Oneskorené výsluchy svedkov a spoluobvinených, aby dôvody väzby boli umelo natiahnuté, alebo umelé neopodstatnené úkony, ktoré činnosť OČTK len kamuflujú, lebo čistá pasivita tiež nie je výnimkou.

A k tomu všetkému teraz pribudla už spomenutá ďalšia nekalá taktika nemenovaného sudcu NS SR. Zaangažovanosť tohto pána, jeho verejne prezentované až politické postoje, jeho kvázi nadpráca v niektorých spoločensky veľmi háklivých trestných konaniach je známa, ako aj jeho rodinné väzby na popredných predstaviteľov prokuratúry. Preto niet divu, že z času na čas sa objavia námietky zaujatosti voči jeho osobe.

V konkrétnej veci jedného väzobne stíhaného obvineného bola voči tomuto sudcovi podaná námietka zaujatosti, o ktorom rozhodnuté do dnešného dňa nebolo, nakoľko pán sudca sa tiež sám namietol, aby tým „predišiel čo i len náznakom takých prezentovaných skutočností, ktoré by mohli vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti v očiach strán, ako aj verejnosti.“ O jeho námietke rozhodol iný senát najvyššieho súdu. No ale o čo to ide, opísal zreteľne Ústavný súd SR vo svojom náleze: „Podľa názoru ústavného súdu esenciálnou náležitosťou oznámenia vlastnej zaujatosti sudcu musí byť vyjadrenie jeho presvedčenia o tom, že je v danej veci z niektorého zo zákonných dôvodov zaujatý, a preto žiada, aby bol z konania a rozhodovania vylúčený. Je evidentné, že v danom prípade v podaní Dr. Klimenta z 3. júla 2020 táto esenciálna náležitosť celkom absentuje, čo vedie ústavný súd k záveru, že išlo o oznámenie vlastnej zaujatosti iba „naoko“ (simulovane).“ Čiže pán sudca sa síce namietol, ale jeho námietka bola o tom, že „on zaujatý nie je, lebo v tej veci chcel rozhodovať!“ Do tohto konania už väzobne stíhaný obvinený zasiahnuť nevie, nie je účastníkom tohto konania, nevie sa k tomu vyjadriť, ani nemá prístup k samotnej námietke, a hlavne nemá možnosť podať opravný prostriedok. Ďalšia časť odôvodnenia nálezu ústavného súdu je ešte výstižnejšia: „Postup, ktorý zvolil v tejto veci najvyšší súd (o námietke zaujatosti podanej sťažovateľom vôbec nerozhodol), treba považovať za výklad výrazne zužujúci právo sťažovateľa na zákonného sudcu. Ide teda o taký výklad, ktorý je z hľadiska sťažovateľa zjavne menej výhodný. Okrem toho zvolený postup najvyššieho súdu nebol v uznesení sp. zn. 5 Tost 28/2020 zo 14. júla 2020 nijako vysvetlený, ba dokonca z uznesenia vôbec nevyplýva, že sťažovateľ namietol zaujatosť Dr. Klimenta. Už samotná táto skutočnosť (úplné ignorovanie podanej námietky zaujatosti zo strany senátu 5T) nesie znaky svojvôle. Vysvetlenie tohto postupu podal najvyšší súd až vo vyjadrení Dr. Klimenta k ústavnej sťažnosti. Vo svetle úvah ústavného súdu už uvedených sa i toto vysvetlenie javí ako arbitrárne, keďže zvolený postup je v zrejmom rozpore s výslovnými ustanoveniami Trestného poriadku, ako aj s právom sťažovateľa na zákonného sudcu, resp. na spravodlivé súdne konanie.“

Simulovanie, svojvôľa, arbitrárnosť, zvolený postup v zrejmom rozpore s Trestným poriadkom. Toto ďalší komentár nepotrebuje.

Len jedna opakujúca sa myšlienka na záver. Nezákonnými prostriedkami sa spravodlivosť nastoľovať nedá. Ani na polícii, ani na prokuratúre a ani na súdoch. Aký je potom rozdiel medzi tým, ktorý je stíhaný za nezákonnú činnosť, keď osoba, ktorá ho stíha a rozhoduje o jeho trestnej činnosti pri tom sama porušuje právo?

Skryť Zatvoriť reklamu