Ide o to, že nedávno mi úplným nedopatrením jeden vysokopostavený predstaviteľ nemenovaného mesta povedal, že čítal súkromnú elektronickú komunikáciu jeho politického oponenta a teda ju pravdepodobne má k dispozícii. Ja však nemám dôkaz a mal by som byť teda ticho.
Pred časom najvyšší predstaviteľ spomínaného nemenovaného mesta ohrozil zdravie a budúcnosť svojich obyvateľov vydaním kladného záväzného stanoviska k veľmi environmentálne nebezpečnému podnikateľskému zámeru. Po čase ho tlak verejnosti prinútil zmeniť názor a postaviť sa proti tomuto zámeru, no prekvapilo ma, že mal tú drzosť znova kandidovať a dokonca, že bol znova zvolený.
Minulý týždeň opitý sused spadol zo schodov a rozbil si hlavu. Musela sa volať záchranka. Keď prišli ľudia z rýchlej záchrannej služby, tak ich vôbec nezaujímalo, že všade je plno krvi a, že sused môže mať fraktúru lebky a vnútorné krvácanie.. Pani doktorku zo záchranky zaujímalo kde má pacient kartičku poistenca. Sused ale žiadnu takú kartičku nemal a tak ho s obrovskou nevôľou záchranári zobrali zo sebou, no o tri hodiny ho doviezli naspäť, pretože chcel ísť domou a oni predsa musia rešpektovať vôľu človeka, ktorý má možno tri promile alkoholu v krvi a rozbitú hlavu.. Tak, či onak sused zase spadol a znova si rozbil hlavu. Teraz leží v kóme.
Vo štvrtok boli parlamentné lavice vyčlenené pre vybraných študentov Slovenských univerzít a vysokých škôl. Študenti mohli niekoľko hodín diskutovať s poslancami parlamentu a s niekoľkými hosťami (veľvyslanci, disidenti, aktivisti) o novembri 89 a udalostiach ktoré nasledovali. Veľmi sa mi páčili vystúpenia dvoch mladých chalanov/ vysokoškolákov. Jeden sa priamo na plné ústa spýtal pána predsedu parlamentu a prítomných poslancov, a hostí ako má mladý človek na Východnom Slovensku vyžiť zo 400 Eurovej mzdy, a ako si pri takej mzde môže založiť rodinu. Druhý chalan si dovolil povedať, že by už bolo na čase, aby politici už konečne prestali kradnúť a začali robiť niečo pre ľudí a tiež, že mnoho ľudí si myslí, že za komunistov bolo o mnoho lepšie. Samozrejme vystúpenie týchto dvoch chalanov s extrémnymi“ názormi, s ktorými sa stotžňuje 80% obyvateľov Slovenska si vyžiadalo okamžitú reakciu Zuzany Mistríkovej/ študentskej aktivistky z roku 1989, ktorá argumentovala v zmysle : Aj za komunistov bola chudoba a podľa utajovaných štatistík ktoré videla zjavne len Mistríková, žilo asi desať percent ľudí v chudobe. S ďalšou reakciou na študentov vystúpil eurokomisár Maroš Šefčovič, ktorý sa posťažoval na to, že keď on začínal na ministerstve, tak mal plat 2300 KČS a musel živiť rodinu a teda, že aj v minulosti to mali mladé rodiny ťažké, pritom akosi pozabudol dodať, že mal byt v paneláku takmer za darmo a, že dnes stojí taký bytík 100 tisíc euro.. Samozrejmä sa pridal aj Ferko Mikloško a pán Predseda Parlamentu Paška s nespochybniteľnými argumentami o tom, že v tej dobe nebola sloboda a dnes je, a že je to na nezaplatenie.
Včera som si prečítal rozhovor so Zuzkou Mistríkovou o Novembri 1989 z ktorého budem citovať:
Otázka redaktora: Čiže ste sa báli?
Odpoveď Z.M. : Isteže sme sa báli. Báli sme sa, i keď ja konkrétne som nemala žiadnu „policajnú“ skúsenosť. Ale žili sme v krajine, ktorá nás odmalička učila „autocenzúrovať“ samých seba. Učila nás, že niektoré veci sa nehovoria, že niektoré veci sa nepíšu na papier, že existujú dve reality; jedna oficiálna a tá druhá, naozajstná..
Neuveriteľné ako sa história a názory ľudí opakujú.. Ja si dnes, 17. Novembra 2014 myslím presne to isté čo si myslela v roku 1989 Z. Mistríková.. Skutočne tu máme dve reality, jednu oficiálnu, prezentovanú exponentami súčasného režimu a druhú neoficiálnu, ktorú žijeme my obyčajní ľudia. Medzi týmito dvoma realitami je priepastný rozdiel. Rok 1989 nám však ukazuje precedens k tomu ako sa zachovať, keď štát a jeho zložky prestanú plniť funkcie a služby ktoré sú garantované v ústave, a právnych normách z nej vyplývajúcich.
