Delí ich od seba presne 70 kilometrov, ona v jednom meste študuje, on v druhom pracuje. Vidia sa každý druhý deň. Večery strávené bez neho, prestojí v kuchyni smažiac rezne ešte o polnoci, aby ich ráno zbalila aj so zemiakovým šalátom, odvliekla ich do skoly (tam chodí iba preto, že musí ) , po škole sadla na bus a večer o siedmej naservírovala svojmu princovi ako dôkaz lásky. Ten ju vždy rozpačito pochváli a šťastne priberá. Sobotňajšie rána keď u nás ostáva cez víkend mám najradšej. Už o deviatej sú u nás švédske stoly porovnateľné s hotelovým servisom trojhviezdičkového priemerne zaplneného bulharského letoviska...zvyčajne ich dojedám ešte v pondelok. Čas ktorý trávi bez neho je stratený čas, nestretáva sa so spolužiakmi, už si s nimi nemá čo povedať, v Belfaste sa jej nepáči, nič tu nie je a tak svoj voľný čas vypĺňa čakaním na čas vyplnený ním.
Raz sa chocholúšik pokúsil urvať si piatok večer pre seba. Ona vetriac príležitosť ukázať mieru a hĺbku svojej tolerancie privolila. Veľkodušne súhlasila, že može stráviť večer s kamarátmi. Okolo desiatej som ju pristihla s telefónom v ruke prepaľujúc pohľadom display. Varovala som ju nech nevolá. Zavolala a ľutovali obidvaja. To čoho som bola svedkom radšej opisovať nebudem, každopádne mi pripomenula, že aj emancipovaná vysoko inteligentná žena môže byť z rodu hysterických sliepok. Chocholúšikov pud sebazáchovy mu od tej chvíle nedovolil takýto večer voľnej zábavy zopakovať.
Naplno sa odovzdala niečomu čo milne považuje za pravú lásku, slepo a bez rozmyslu ukončila svoj vlastný život a začala žiť ten jeho, nie ich, jeho. Bez príčiny, bez nátlaku, nič z tých vecí čo pre neho denne robí od nej automaticky nečaká, keď na niečo nemá, ona to zaplatí, keď niečo potrebuje ona to zoženie a ešte, aby ju za to skúsil nemilovať. Rána keď ju vidím vláčiť tie hory jedla si vravim, som taká istá? Máme to všetky automaticky v sebe až kým niekde za hranicou nášho vlastného zúfalstva zistíme aká je naša skutočná cena? Chcem byť milovaná za dobrý kurací perkelt?
Minule keď dovyprážala dvadsiaty rezeň a slivková bublanina potrebovala ešte dobrých 20 minút, sa zvalila na gauč, sťahaná ako stepná koza pri prechode cez Balchašsko-alakolsku pánvu a s blaženým pohľadom zahlásila, aké je to úžasné, ako nemusí nič robiť, vôbec sa snažiť a ono to funguje tak nejak samo. Nekontrolovateľne sa mi roztriasli ruky, tak som radšej vypla žehličku ešte predtým než by došlo k nenávratnej újme na mojej blúzke a pýtam sa jej: Čo ti nalejem, drahá moja?
