Na vstupnom pohovore som to nebrala príliš vážne, chrbát mikryla dobre platená práca vo farmaceutickej firme, len som sa tam popravdetrošku nudila, síce žiaden stres (čoby niektorí za to dali...)ale keby sa samovoľné hlúpnutie dalo v tej chvíli zhmotniť, malo by jednoznačnemoju podobu. Myslím, že môj ubitý entuziazmus vycítil ihneď.Prechádzal očami pomojom životopise a mumlal si popod nos:
„Takže zoSlovenska, vzdelanie české, rok praxe vo výskumnom ústave v Prahe, potiaľviac než dobré...ale pre Boha čo robíš v tom Norbrooku?“
Šak práve že h***o,dralo sa mi na jazyk, ale vzkriesila som v sebe zbytky dámy a pípla,že de facto nič, za pár mesiacov ma naučili čo mohli a už sa nemám kamďalej pohnúť.Samozrejme, že to čakal.
Z polmetrovejhory kníh, ktoré mal po pravej ruke vzal tú najvyššie položenú, približne päťkilovú,otvoril ju a prstom ukázal na 500 stránkovú kapitolu číslo dva-pyrazoly.
„Tak mio nich niečo povedz, ale pozor na slová, som autorom tej kapitoly, viemo nich všetko.“
Usmiala som sa.Dva roky práce na výstavbe pyrazolového skeletu sa do mňa vryli ako desatoro dokameňa.
„Začnem svojoudiplomkou?“
„Presne tak!“
Približne pohodine a desiatke papierov počmáraných mechanizmami, niekde medzivlastnosťami heteroatómov a rozoberania kontinuálneho lejaku v Belfastesa ma opýtal čo počúvam.
„Teraz?“
„Teraz!“
„Joy Divisiona ešte jednu takú kapelku z Islandu, neviem či poznáte...“
„Sugarcubes?“
Zaskočil ma,neviem či poznám niekoho okolo šesdesiatky, kto by vedel o prvopočiatkochBjork.
„Nie, Sigur Ros.“
„Jeee, týchsledujem už roky!“
„Čo čítaš?“
„Americkúliteratúru momentálne, Eggersa a Safrana Foera.“
„Z japonskej?“
„Murakamihoa Murakamiho.“
„Čo filmy?“
„Najradšej mámfrancúzske a rumunské.“
„Čo natočilTarkovskij?“
„Solaris.“
„Skontroluj siprosím Ťa ešte dnes email.“
Tak takto sa tovšetko začalo.
Po krátkej chvílisom pochopila, že pracovať s ním nie je žiadna malina, ale o zábavuje každopádne postarané.Je alergický na alkohol, nenávidí detia cigarety.Pri vyslovení jeho mena začínajú kmitať aj ľudia, ktorí bynajradšej mali oligopol na to čo robia.Zo začiatku som mala tendenciu zveriť samu s každým nápadom, ktorý mi poklopal na čelo cestou do školy, alebo ránopri čistení zubov.Vždy zareagoval:
„That’s fantastic idea!Go for it!“
Ach áno, nie jeťažké ho nadchnúť, len mám bohužiaľ iba dve ruky, ešteže má týždeň sedem dní.Odtej doby majú moje nápady inkubačnú dobu dlhšiu ako pár hodín.
Na prvompracovnom obede s mojimi mecenášmi sa jeden z nich sťažoval, ženemôžu so ženou cestovať, lebo deti sú ešte malé.
„Tak ich strčtedo mrazničky na dva mesiace a hneď máte veľké prázdniny.“
Morčacia rolkas nakladanými čučoriedkami sa mi zasekla v krku a myslím, že tobolo v tom tichu aj počuť.
„Ako dezert simôžme dať mrazený čokoládový jogurt, majú ho tu výborný...“ skočila som bungeebez lana...
„Vy dvaja ste sahľadali až ste sa našli, čo?“- dodal druhý.
No, tak nejak...aspoňsa nenudím.
