Namiesto nejakých širokých filozofických opisov prejdemrovno k veci.Prostredie v ktorom momentálne žijem je pre mňa natoľkoinšpiratívne,že som sa rozhodla s Vami virtuálne podeliť o svojezážitky.Pred dvoma mesiacmi som si začala robiť doktorát z chémie naKráľovskej univerzite v Belfaste.S ľuďmi, o ktorých by som chcela písaťmám spoločné viac než len okruh dizertačnej práce a to aj napriek tomu, že smekultúrne diametrálne odlišní.
Keď sa stretneme ráno v laborke nezahajujeme nášspoločne strávený deň konverzačným vodopádom, občas pristihneme jeden druhéhoako bezcieľne čumíme z okna...čo nemusí nutne znamenať, že sme na cestek Nobelovej cene, ale každopádne to znamená: Neopováž sa ku mne terazozvať, lebo PREMÝŠĽAM.
Svoj stôl som vyfasovala medzi Isaacom a Laurentom. Isaac jezo Zimbabwe a je z nás najstarší.Celý minulý týždeň presedel na okne pritelefóne nervózny ako prasa pred porážkou.Čakal na výsledky voliebv Zimbabwe zatiaľ čo my všetci sme sa dali do jarného upratovania...nakaždého pozdrav odpovedal iba:“They are all fucking bastards...“Rozumeli smesamozrejme. Približne po troch dňoch som nadobudla pocit, že z nášho labumusí byť azda riadená celá zimbabwská opozícia...ten telefón sa mu už topilv ruke.Každopádne ak naozaj bola tak to pomohlo, Isaac tento telepatickýboj s Mugabem vyhral.Počúvať štyri dni v kuse Sindebele dialekt boloosviežujúce asi ako ranné správy poľského rádia Maryja, nemusím písať že sme sivšetci vydýchli.
Francúz Laurent na seba za tú dobu prebral úlohu „vedúcehozájazdu“ a so šarmom sebe vlastným začal veliť našej upratovacej čate.Položildo toho síce celé svoje srdce, ale určité časti svojho tela odmietolkontaminovať...každú chemikáliu, ktorá sa mu dostala pod ruky počastovalvýrazom avfuľ(rozumej awful).Rýchlosťousvetla bolo jasné, že štúdium environmentálnej chémie na ňom zanechalonezmazateľné stopy.Pri pohľade na starú fľašku s picolínom nám so smrťouv očiach oznámil, že on ho nemôže ísť zlikvidovať pretože picolínspomaľuje spermie a o žiadnom efekte na ženské reprodukčné orgányv spojitosti s ním nečítal.Odzbrojil ma...vzala som fľaškua išla ju vyliať na dvor do odpadu...išiel za mnou v dvadsaťmetrovomzávese a rovnaký dištanc si zachoval aj na dvore pozorujúc ma vyplašenýmpohľadom.Na ceste naspäť sa na mojej tvári zračila výčitka, ale keď som homíňala vlepil mi na líce pusu a poďakoval....tentoraz som mu odpustila.
Keby sa dynamikatoku myšlienok dala vyjadriť hudbou v prípade Natálie by to bolakombinácia Čajkovského s Trentom Reznorom.Svoje vnútorné boje zvládav tichosti, ale mimika tváre napovedá, že intenzita je zrovnateľnás bombardovaním Prištiny.Chýba jej Moskva a cíti sa tu tak trochu ajpo piatich rokoch stratená.Roztržitosť s akou pracuje už rozbila veľalaboratórneho skla a preliala hektolitre rozpúšťadiel.Minule čapovalakvapalný dusík s takou vervou, že mi zamrazila chodidlá...nestihla somuhnúť a šnúrky na mojich topánkach poskočili na Moshovej škále tvrdostiz nuly tak aspoň na šestku.
Byť súčasťoutohto malého Babylonu je pekné aj trochu bolestivé zároveň, nikto z nás tunie je doma a pravdepodobne nikdy nebude.Každý z nás sa snažízaradiť, ale zároveň sa nestratiť.Vášeň pre jednu vec nás spájaa v niektorých momentoch dokonca neuveriteľne rozdeľuje...o tom a o ďaľšíchľuďoch možno nabudúce...
