Stojím v Brémach v maličkej kaviarni,v rukách Rodinova antológia diel umiestnených v Paríživ nemčine, láska k nemu je silnejšia ako jazyková bariéra. Snažím saobjednať si kávu, ale postaršia pani za pultom nevie po anglicky.Ťahámz päty základy základov nemčiny, ktoré do mňa boli vryté na gymnáziunedostatočne hlboko. Sadám si a v duchu si nadávam, že som sav živote nevenovala viacerým jazykom. Z ruštiny ovládam iba azbuku, zošpanielčiny predstaviť sa a po francúzsky si viem objednať bagetu so šunkou.Nestratím sa, ale občas to drie.Pozerám von oknom do prázdnej ulice, je nedeľaa v meste ani živej duše. O pár hodín mi letí lietadlo do dažďa, vetra anekonečnej zelene, do Dublinu. Chcela by som aby tam so mnou niekto sedel,niekto s kým by som mohla hovoriť, dať prázdnote čo v sebe cítimnejaký tvar.
Kráčam zakvitnutou ulicou v južnom Belfaste,v rukách kabelka plná papierov počmáraných trasúcou sa rukou a počítač.Jenedeľa poobede, ocko sa ma určite opýta či som dnes bola v kostole.Nebola, mala som pracovné stretnutie, ktoré sa pretiahlo na celý deň...snáď miraz bude odpustené. Po líci sa mi kotúľajú slzy odchádzajúcej nervozity orovnakej teplote aké roní moja mamka vždy keď odchádzam z domu.Začína savo mne prebúdzať malý pocit radosti, zvládla som to.Nestratila som sa a ani toveľmi nedrelo.
Stojím v Tescu na Lisburn Road, spomínam na Prahu...nanákupy v Tescu na Národní s presne spočítanými stravenkami a dilemouči 10 alebo 20 deka šunky, či iba dva jogurty alebo štyri...vo vzťahu sa predsavšetko násobí dvoma.Na pranie, varenie, žehlenie, upratovanie...niektoré vecisa vo vzťahu násobia pre niekoho výlučne jednou. S úsmevom na peráchpokračujem v nákupoch potravín v jednotnom čísle, nakoniec sivíťazoslávne do košíka položím jedno pivo.Nemenila by som.Je mi ľúto, zvyklasom si...
