Začala som mať po dlhej dobe pocit, že som sa tu naučila žiť...že ma Belfast prijal a ja som prijala Belfast. Život tu má jedno jednoduché pravidlo:
-Keď neprší, tak bude...a platí na všetkých frontách.
Niekedy v marci som ešte trápne paličkami naháňala kusy surovej ryby v japonskej reštike na rohu Botanic Avenue, dúfajúc že to snáď v zdraví prežijem. Jeden z mojich šéfov má za ženu Číňanku a tak sa hviezda jagavá analyticky zamyslela a došla k názoru, že domácej strave sa nedá konkurovať.Pripadala som si ako sedlák v meste, ale ako vravel môj bývalý šéf Dr. Pihera:No jo, Gábino, poprvé je to vždycky nejhezčí...a mal pravdu.Dnes si už raz do týždňa dám čokolvek čo zvyklo plávať a akékoľvek tepelné úpravy to nevidelo ani z vlaku, teda pardón z lode. Paličky ovládam akoby som sa s nimi narodila...ja, odchovaná na haluškách...môj brat v júli po neúspešnom pokuse dojesť miso polievku skonštatoval, že som snob.
V auguste som si namiesto letných sandálov kúpila po realistickom zhodnotení situácie gumáky. Leto tu skončilo niekedy začiatkom júna a ako prírodná blodýna mám občas spomalené reflexy.Každopádne žiarovka v mojej hlave sa rozsvietila v momente keď som zistila že sedím v parku na lavičke, snažím sa zapáliť si a už približne dvadsať minút prší.Prestala som vnímať dážď ako príťaž . Jedno ráno som dobehla v mojich bodkovaných gumákoch na konzultácie s hviezdou jagavou, ktoré neboli plánované ,ale poctivo zimprovizované, tak ako to má najradšej.Asi nemusím dodávať, že vonku lialo.Zdvihol oči od počítača a zahlásil:
„Teraz si vyzlečieš kabát a bude tam pyžamo?!“
„Nie, neoprénový skafander.“
„Moja, ty už vidíš pohár poloprázdny.“
V októbri mi ukradli dva bicykle v priebehu desiatich dní, z toho istého miesta...keby to kombinatorici hodili do svojich tabuliek číselné vyjadrenie pravdepodobnosti výskytu tejto situácie v pomere k jednej by vyšlo asi fest vysoké. Pár dní na to sa mi podarilo odstreliť miniatúrnu súčiastku z môjho novèho reaktoru , ktorý bol drahší ako ocove poslednè auto. Dodávateľska firma si zapýtala za pár milimetrov štvorcových plechu presne 500 libier a ja som mala sto chutí ich poslať presne do teplých krajín. Moja spolubývajúca medzitým stihla roztrieskať svoje auto a môj počítač to odpískal sám bez cudzieho pričinenia.Keď sme si už začali myslieť že nič horšie sa už nemôže stať, zistili sme že naše účty za plyn začínajú dosahovať výšku nášho nájmu a náš plynometer ukazoval spotrebu plynu, ktorá by poriadne zakúrila celej našej ulici. Komunikácia s plynárenskou spoločnosťou Pheonix Gas by sa dala prirovnať ku kráľovskému bodliaku v zadku, kým nie je na plynometri napísaný error nič sa nedeje.Pred pár dňami mi zavolal šéf agentúry s tým, že dúfa, že topíme aby sme udržali byt v takej kondícii ako sme ho dostali a vyhli sa prípadnej kondenzácii.Zastihol ma hladnú ako Čenkovej deti na piatej strane, kde dostali do ruky horúci zemiak, ale nie preto aby ho zjedli, ale aby sa zohriali. Odsekla som, že môžeme uzavrieť dohodu-ja poriadne v byte zatopím a on bude platiť moje účty za plyn...vraj nevedel, že som taký cynik.
