Neviem od prírody povedať nie a mstí sa mi to obzvlášť keďma niekto pozve na rande.Dopadá to niekedy úsmevne, to musím uznať.Stala som savďaka tomu svedkom rôznych bizarných situácií.Napríklad keď sa môj spoločníkuprostred party postavil a začal hrať na galícijske gajdy a do toho spievať Os pinos. Kto mal tušiť, že je členomtamojšieho folklórneho súboru. Jeden večer som strávila v garáži na skúškepunkovej kapely, ktorá nemá bubeníka. Všetky moje zmysly trpeli. Z ďalšiehosa vykľul profesionálny tanečník salsy a ja som pritom také drevo...prialasom si v tej sekunde, aby bol teleport povinnou výbavou každej kabelky.
Najhoršie aledopadlo rande na ktoré som nešla...dozvedela som sa, že s dotyčným už dvatýždne chodím, potreboval si asi pomasírovať ego. Z toho vyplýva, že naotázku ísť, či neísť som si mala možno radšej odpovedať kladne, aj keď ktovie...zjavne som o nič neprišla.
Keď nad tým takrozmýšľam bude chyba asi vo mne. Nepamätám si kedy som šla naposledy vons niekým z koho by sa mi podlamovali kolená...vlastne hej, len tendotyčný hral rolu akú hrám dnes ja, šiel si neutrálne posedieť a pokecať.
Ako by povedalmôj starý dobrý kamarát Igor:„Gabi, ty si stará naivka, nič sa nezmenilo za tieroky...“
