Počas mojich štúdií mi nikto nepovedal, že budem musieťvedieť popri tom ako zostaviť apartúru aj to ktorý nožík je na rybu, dezertalebo hlavné jedlo.V týchto situáciách tŕpnem ako dva dni pred štátnicami a tosom si myslela, že tento pocit už nezažijem.Opak je pravdou a s vekom sato zhoršuje. Za posledný mesiac som strávila viac času na letisku, ako v labe amoje problémy sa scvrkli na to či si mám kde pripojiť laptop. Strácam sabežne v konverzáciách trvajúcich dlhšie ako desať minút, pretože to jemaximum na ktoré sa môj mozog koncentruje.Neznášam obedňajšie prestávky,pretože kým sa stihnem najesť moja emailová schránka hlási, že je plná.
Moje hodinky ukazujú koľko je hodín podľa toho kde som,počítač hlási koľko je hodín v časovom pásme mojich rodičov a mobilrelatívny pohyb môjho školiteľa.Hotelové izby vyzerajú všade inak a predsarovnako. Za dve hodiny spánku denne navyše by som vraždila a voľný víkendvyvážila zlatom.Denne prechádzam z jedného jazyka do druhého a ani jedennie je môj rodný. Nedaj Bože keď stretnem niekoho z rodnej hrudy, okamžitemeliem ako polámaný traktor snažiac sa to všetko čo je stratené v prekladedohnať.
Keby mi niekto pre dvoma rokmi povedal, že chémia jepolitika, neuverím.Kto sa bojí nech nejde do lesa, ja som sa nebála a to kdesom vošla...to je džungľa.
