Dnes som sa dostala k vyhláseniam nového splnomocnenca vlády pre rómske menšiny a urobilo mi to radosť. Názory, ako potrebujeme poznať ich kultúru, neprerábať ich, ale vytvárať podmienky, na ktoré môžu reagovať, viesť k spolupráci majoritnej a minoritnej skupiny, zavádzať postupné kroky, zmeniť prístup ku diagnostike detí. Len dúfam, že sa to dostane aj do praxe. Je to optimistické.
Potom som si znova čítala nový školský zákon. Povinný nástup do základnej školy, množstvo úľav, nulté ročníky, zamerať sa na rozvoj. Rovnako optimistické, ale tu ma trochu prepadáva skepsa. Hneď vysvetlím. Bojím sa len toho, že sa to stáva téma, ktorá je pod takým dohľadom, že rozhodovania kompetentných nevedie pozorovanie dieťaťa, ale strach z kontroly. To vždy viedlo k riešeniam, že papier znesie všetko.
Neviem sa zmieriť so zovšeobecňovaním, má to byť tak a tak, pretože deti z osady sú také a také. Za tých trinásť rokov som už videla všetko možné. Videla som šikovné deti, ktoré sa učiť chceli. Videla som deti, ktorým to jednoducho nešlo, ale snahu mali. Videla som deti, ktorým to myslelo, ale len vtedy, keď sa im chcelo a to často nebolo. Videla som deti, ktoré ani nechceli, ani im to nešlo. Obyčajne rezignované deti, ktoré aj pri vydaní snahy si úspech nezažili. Videla som rómske deti z osady veselé, šťastné, ale aj smutné, agresívne, bezradné, videla som deti, ktoré mysleli reálne na samovraždu. Videla som deti, ktoré by bez zásahu dospelého boli schopné druhého umordovať. Videla som deti, ktoré kým sa nedostali do špeciálnej školy medzi "svojich" nepovedali medzi ostatnými deťmi ani slovo. Päť rokov! Päť rokov ticha. Videla som rómske matky so strachom v očiach, ktoré sa skutočne o svoje deti báli a videla som rómske matky, pre ktoré bolo výhodné mať deti blízko domova, pretože inak nevedeli zabezpečiť ich dochádzku do školy. Niektoré len tak, lebo im to vyhovovalo. Kombinácii neúrekom. Preto sa bojím tvrdých pravidiel. Som si istá, že niektoré deti zničia na celý život.
Prečo to píšem? Pretože podávanie výkonu u detí bolo podmienené tým, či sa im chcelo a či sa cítili dobre a prijaté. Inak prechádzali do rebélie, otvorenej - agresívnej, alebo tichej namierenej proti sebe. Keď si k tomu zoberiem, že rómske deti idú do školy nezrelé, niekedy na psychickej úrovni 3 rokov, sú naviazané na rodičov presne tak, ako trojročné dieťa, tak mi je jasné, že ich dobrý pocit zo vzdelávania si môžme tak akurát domýšľať.
Pre mňa nie je cieľ, aby deti mali ukončenú základnú školu na papieri. Bolo by fajn, keby malo ukončenú základnú školu tak, že to bol pre neho zážitok. Tak je šanca, že bude tlačiť a presviedčať rodičov, aby sa mohlo ísť učiť ďalej. Toto zabezpečí len jeho vnútorná motivácia a jeho vnútorná radosť. Inak každý pokus končí po pol roku na odbornom učilišti.
Dôsledky?
Dieťa, ktorému sa chce a je šikovné, je to ľahké, aby základnú školu skončilo. V čom je ale pre dieťa nevýhodu, že v tom momente naráža na hodnoty rodiny a komunity. Teda, že má už pravdepodobne rodinou vybratého partnera, partnerku, s ktorou sa počíta, že splodia potomka, čím skôr po 15tich narodeninách, pretože to zabezpečuje prežitie rodiny. (Ekonomické, aj generačné). Ak má rodinu postavenú silne na týchto hodnotách, začína byť pre rodinu exot a začína tlak na neho, ktorému často nemá inú možnosť, len podľahnúť. A je po ambiciách. Kým má 19 a mohlo by sa zamestnať, tak tých detí má už aspoň tri.
Dieťa, ktorému sa chce, ale učivo mu nejde, tak mu to nadšenie drží len dovtedy, kým nerezignuje. Keď vznikne veľký vedomostný rozdiel medzi ním a spolužiakmi, tak vie presedieť v poslednej lavici aj roky. Vtedy nechápem, prečo je tak podstatné ho v základnej škole držať, ale deje sa to. Toto dieťa možno aj podstúpi nejaké dochádzanie, alebo prekoná prekážky v chodení do školy. Ale výsledok? Možno skončená základná škola na papieri, ale vedomosti? Nepoužiteľné. Ona tá rezignácia často spôsobí, že sa dieťa zasekne a vie skončiť školu aj na vedomosti 3. ročníka, hoci má vysvedčenie z deviateho. Aj toto dieťa má po ambiciách. Toto dieťa čaká, kedy príde posledný deň jeho školskej dochádzky. Pracovné návyky? Hlboko pochované pod bodom mrazu. Pre toto dieťa je šťastie, ak sa mu podarí dostať do špeciálnej triedy, lebo má šancu na šťastné a pohodové detstvo, zažije si úspech a predsa si len nejaké pracovné návyky vie vytvoriť.
Čo dieťa, ktoré je šikovné, ale sa mu nechce? Tých dôvodov je habadej. Buď je hladné, slabé, chorľavé a je rado, že je rado. Alebo proste voľný život je oveľa zábavnejší, ako sedieť v lavici a robiť pohyby s perom, ktoré žiaden dospelý okolo neho vlastne nerobí. Pritom vidíte, aké je manuálne zručné, vidíte, že keby mal trpezlivú osobu pri sebe, možnosť učiť sa hrou, skúsenosťou, malo by šancu. Ale musí to byť zábavné. Ale ako môže byť náš klasický školský systém zábavný? Nebudeme naivní, takže z nudy bude vymýšľať hocičo. Vtedy naozaj medailu učiteľovi, ktorému sa podarí toto dieťa motivovať. Z mojej skúsenosti, je to skôr zázrak podobný pádu meteoritu v susedovej záhrade. Toto dieťa vie presne, čo musí urobiť, aby prežilo. Potom, ako vystúpi zo školského autobusu sa zastaví v samoobsluhe, kde nahovorí ďalších 10 kámošov, aby mohlo odísť s plnými vreckami, ktoré si potom pod stromom delia. Cestou zo školy sa zastaví v niekoľkých záhradách, do učiteľky si pohádže niekoľko ceruziek, pošle ju do hlbokých krajín, dá si svoju dávku zápasenia, lebo veď čo už my len vieme o jeho prežití. Záver ukončená základná škola, ale obmedzená dochádzka na minimum pre poruchu správania. Ambície? Že by sa mu chcelo pracovať? No to asi nie.
No a potom máme dieťa, ktorému to ani nemyslí ani sa mu nechce. To je teda kombinácia. Pre učiteľa vražedná. Choďte sa pozrieť do takej triedy a prvá veta, ktorú by ste vyslovili, že učiteľ potrebuje dovolenku. A potrebuje, lebo fára v bani. Ak sa mu nazbiera v triede pár takto motivovaných detí, to je hrúza. Pre tieto deti utekajú zo škôl aj deti, ktoré by tam inak normálne vydržali. Aj pre tieto deti je šťastie dostať sa do špeciálnej školy, lebo tam si vie cez prestávku aspoň zaspievať, zabubnovať a niekde sa potiahnuť.
Už rozumiete, prečo sa bojím paušálnych riešení, ktoré sa musia aplikovať v strachu z kontroly?
A pritom riešenie nie je tak náročné. Ako povedal Ivan Štúr "Stačí pekne žiť a dieťa sa pridá." Má to ale podstatný znak. Pridáva sa a odkukáva od svojich najbližších!!! Každý, kto jeho najbližším nerozumie, je vlastne nepriateľ. Dieťa, ktoré žije naplno v rodinnom prostredí s tak nemennými hodnotami, ktoré nemajú začlenené vzdelanie a zabezpečujúce prežitie inak, na tých páchame násilie podobné nacistickej filozofii premeny kultúry. Vytrhnúť dieťa, zmeniť ho, donútiť ho prispôsobiť. Toto ešte v živote nefungovalo. Lebo výsledok prehlušia emócie a agresivita. Efekt je tvrdý a zmení maličké percento.
Cesta je len motivácia. Koho? Predsa rodičov. Otvorený jeden kurz pre dospelých a dospievajúcich. Už 13 ročné dieťa zvládne absolvovať kurz varenia, šitia, murovania, stolárčiny, hocičoho. Ak by rodič po takom kurze mal výhodu zamestnania sa v obecnej firme, máme základ motivácie. Dieťa by malo v ruke papier, že má základy niečoho. A tie malé? Kým nastúpia do školy sa hrajú a potom im hru vystrihneme zo života. Špeciálna pedagogika má spôsoby. Alternatívne vzdelávanie má spôsoby. Klasický systém nemá spôsoby, ten má úľavy. Keby bola sranda, radosť, schopnosti a vzor v jednom. Ani testy by nepotrebovalo. Základná škola v mieste bydliska by potešila viac ako špeciálna. Bolo by viac možností.
Čo si ešte myslím? Problém nie je rómska otázka. Problém je regionálna otázka vychádzania dvoch skupín spolu, ktoré si zasahujú do hodnôt, zasahujú si cez hranice a obidve majú patent na rozum. Majoritná skupina donúti chodiť 6 ročné dieťa v zime v zalepených teniskách, svetri a bez jedla do školy 5km vzdialenej, no a ono si o rok pri čakaní na autobus, len tak vykradne záhradu.
Kto vie, kto je násilnejší.
