Deti a milá pani učiteľka v škole ma však začali presviedčať o tom, že to asi v živote nebude také jednoduché a priamočiare. Urážky, posmešky, ponižovanie. Len preto, že som iná. Išlo to so mnou zo školy do školy, z kolektívu do kolektívu. Zvláštne, aký dokáže byť človek naivný a myslieť si, že vekom sa to mení a dospelí ľudia nehodnotia tých druhých podľa čísla na váhe (ako je to u mňa), čísla na účte či iných nezmyselných kritérií. Nemení. Stále je to tu. Stále je to so mnou.
Dnes už pracujem, ale aj kým som si našla prácu, dalo mi to veľa námahy. Absolvovala som rôzne pohovory, väčšinou však bol problém s mojím výzorom (prepáčte, ale rozprávkam "my sa vám ozveme", "Vaše pracovné skúsenosti alebo vzdelanie bohužiaľ nezodpovedajú našim kritériám" atď. už som akosi prestala veriť). :)
A tak som si našla prácu, kde nie som odmeňovaná podľa toho, ako prídem nahodená a namaľovaná. Každý deň ma odmeňujú deti- svojou láskou, radosťou. Učia ma, že v živote nie je dôležité ukazovať sa čo mám, pýšiť sa postavou modelky či počtom frajerov a hlupáčikov, ktorí mi všetko financujú. Viem, možno to znie závistlivo, ale toto skutočne nikomu nezávidím. Závidím len lásku, tú skutočnú. Nie postavenú na financiách, výzore a podobných veciach. Viem, že je to nepekné, ale aj ja som len človek.
Človek, ktorý verí a dúfa, že aj naňho niekde čaká láska. Tá pravá... :)
