Niekto by si povedal, že smrť zvieraťa netreba tak prežívať. No on bol pre mňa všetkým. Prežil so mnou viac ako polovicu môjho života. Videl ma rásť, dospievať, plakať aj smiať sa. Smútil, keď som odchádzala z domu a s nadšením ma vítal, keď som sa zas vracala. Vo svojom "teritóriu" musel znášať ďalších dvoch, ktorí prišli až po ňom. ;)
Niekoľkokrát sme mu zachránili život- keď utekal, keď sa zamotal do reťaze a skoro sa udusil, keď sa mu na telo prisal zákerný kliešť. Postupom času začal prirodzene starnúť- horšie počul, videl, celkovo bol nervózny. Položila ho však až nepekná rana na labke, kedy už aj zverolekár skonštatoval, že nemá zmysel predlžovať jeho trápenie. Bolo to to najhoršie, čo som si dokázala predstaviť- nechať ho, aby zaspal, poslať ho za Dúhový most. Nevedela som, nechcela som si to predstaviť. Nakoniec to však osud zariadil inak.
Nikdy na ten pohľad nezabudnem a nikdy ma to neprestane bolieť. Našla som ho ležať, mal privreté očká, vyzeral akoby iba spal. Odišiel tak potichúčky a ja si budem navždy vyčítať, že som nebola pri ňom. Že som mu nemohla povedať, ako veľmi veľmi veľmi ho ľúbim. :(
Viem, že teraz mu je už dobre a nič ho netrápi. Že sa na mňa zhora pozerá a vie, že som ho milovala a navždy budem. Chýbaš mi Džony, nikdy nezabudnem!
