Leží nepohnute. Bledý ako stena. Nie je schopný sa sámnadýchnuť.
Ľavú ruku má neprirodzene ohnutú, vykĺbenú. Hlavu obviazanú a vôbec sa pritom nepodobá naseba. Len mlčí. A ja magor-toľkokrát som mu vravela aby bol ticho. Nechnie je ticho! Ty idiot povedz niečo! Hocičo! Pošli ma do kelu, hocičo! Nadaj mi-len už do Boha niečo povedz!...
* * *
Zobudila som sa o pol štvrtej ráno na dusivý kašeľ. Keďani po chvíli neprestával trápiť moje telo, vchádzam do kúpeľne. Ochladzujem sitvár v umývadle. Zrkadlo odráža moju vyčerpanosť a hlboké kruhy podočami. Boha jeho , pomyslím si a stepujem na mieste. Kašlem stálehlasnejšie, srdce cítim až niekde v krku spolu s pľúcami.O chvíľu sa už pevne oboma rukami držím umývadla a chce sa mizvracať. Pokus oprieť si čeloo zrkadlo, no tresla som sa silnejšie ako som chcela. A tak sa mi spustí krvácanie z nosa.V zmätku sa začínam dusiť. Napriek tomu krv cítim v hrdle. Kašeľ sa mení na dávenie. Hltám po vzduchu. Niečo alebo niektovypol hardware. Padám. Ležím.
* * *
Pár dní dozadu sedím na zemi v kostole. Kľajem hlavanehlava - posielam celého Boha kade ľahšie.
,,Kde v p.... si trčal? Počuješ ma???“...,,Toľkýchožranov chrániš ! Tak prečo jeho nie? Čo zlého ti kedy urobil, alebo ja?!Nemlč, odpovedz mi teraz! Teraz ťa potrebujem!...No ON len mlčí. Všetci odrazustrácate reč. Ste ticho. Choďte všetci niekam..
A tak posielam celý svet niekam a nejako, veľmipreveľmi ďaleko.
,,Ale ja to nedovolím(čo zmôžem?). Nashion jepríliš...strašne dobrý aby teraz ...lentak...lebo si to niekto zmyslel...“ Napadá mi jediné. ,,Radšej mňa...“
* * *
Podľa všetkého to vyzerá že som umrela. Väčšina z Vássi to myslí. Boh vypočul jej prosbu.
ONA zomrela a ON sa prebral v nemocnici. No...a....čo.....Takých príbehov tu už bolo...Z veľkej lásky a bla bla bla bla........obetovalasa....a bla bla bla.....však? Takto nejak to čakáte. Figu borovú!!...nevietevšetko najlepšie...Ani ja nie...
Žijem ďalej. Aj on. Obaja. To ste nečakali, čo...Už stokrátsme sa odvtedy pohádali, zmierili... nebudem predsa brať ohľady...ešte by sa začalľutovať. Viete, mnoho ľudí si myslí že som hrubá, drsná na ľudí. No ďakujempekne. Ja viem že som. Každý sa vyrovnávame so životom po svojom. Niekto kričí,nadáva a kľaje(ako ja) a niekto je ticho, mlčí a všetko pretrpí.
No komu môžem ďakovať za to že sme obaja ešte tu? Myslím žeani moja a ani Vaša zásluha to nebola. Viem dobre kto to všetko spískal.Ale viete čo? Ďakujem mu za to- nech je kdekoľvek. ON ma počuje vždy a všade. Možno som sa vďaka tomu konečneuvedomila.
Naučím Vás niečo veľmi prosté- niečo čo vzniklo pod rukamiiného spisovateľa dávno predomnou.
,, Dožič mi Bože vyrovnanosť, aby som prijímal to, čonemôžem zmeniť, odvahu aby som menil to čo môžem, a múdrosť, aby som tovždy rozoznal“.(Vonnegut)
