Maťko sa narodil dva týždne pred nežnou revolúciou s ideálnymi mierami 3230g / 50cm. Prvé tri mesiace svojho života strávil prevažne spánkom, v bdelom stave si vychutnával materské mlieko a láskyplnú starostlivosť svojich rodičov. Okolo Hromníc prekonávala jeho mama Iveta ťažkú chrípku s vysokými teplotami. O Maťka sa v tom čase starali babičky a tie v dobrej viere, aby chlapča nebodaj netrpelo, ponúkli mu dojčenské mlieko z fľašky. Maťkovi zachutilo, dokonca tak veľmi, že k prsníku sa už ani po úplnom Ivetkinom uzdravení neprisal...
Pár týždňov bolo všetko v poriadku - Iveta sa zmierila s ukončením laktácie, Maťko pekne priberal, detská lekárka oboch chválila. Znenazdajky sa však na Maťkových líčkach začal objavovať svrbiaci ekzém, ktorý obral o spánok celú rodinu. Najprv sa snažila pomôcť obvodná pediatrička, krátko na to známa kožná lekárka, v šiestich mesiacoch bola nevyhnutná hospitalizácia na kožnej klinike vo fakultnej nemocnici... Menili sa síce farby mastí, ktorými Maťka každodenne natierali, no ekzém odolával, ba pomaly sa šíril z tváre na hrudník, rúčky, nôžky...
Iveta bola hospitalizovaná spolu so synčekom. Dni a noci sa na nemocničnej posteli bezmocne dívala na fľakatú Maťkovu tváričku a mala pocit, že ho nedokáže ochrániť. Bezsenné noci si krátila čítaním francúzskych kníh a časopisov, ktoré jej manžel nosil z vedeckej knižnice. V jednom z populárno-náučných časopisov natrafila na článok venovaný problematike „precitlivelosti organizmu na určité potraviny“. Ako jeden z príkladov v ňom boli uvedené ekzémy u detí, ako prejav neznášanlivosti kravského mlieka. Autor zmieňoval dokumentované prípady detí, kedy sa tieto ekzémy úplne vyliečili jednoduchým vynechaním mlieka a mliečnych výrobkov z ich jedálneho lístka...
Hneď ráno ukázala nadšená Iveta článok ošetrujúcemu lekárovi. Ten ju rázne umlčal súvetím, v ktorom sa opakovane vyskytovali termíny ako "diletantsvo" a "šarlatánstvo". Podľa jeho názoru jedinou možnosťou, ako dostať Maťkov ekzém pod kontrolu boli kortikoidy – čím prv, tým lepšie. Po tomto rozhovore zhrozená Iveta zobrala Maťka na reverz domov...
Maťko mal v tom čase deväť mesiacov a tak si už okrem mlieka pochutnával aj na ovocí, zelenine, mäsku, ryži, a zemiakoch. Ivete nedalo veľa úsilia absolútne vynechať z jeho stravy mlieko. Prvý badateľný výsledok sa dostavil už po týždni – ekzémy sa začali zmenšovať... do mesiaca bola Maťkova pokožka na nepoznanie – hladká, zamatovo hebká, ako zrelá broskyňa...
Šťastná Iveta odniesla Maťka k obvodnej pediatričke. Chcela sa podeliť s radosťou, hľadala povzbudenie aj radu, ako postupovať ďalej. Reakcia lekárky bola pre ňu ako studená sprcha: „Mlieko je základom detskej stravy! Ak ho budete malému dlhšie odopierať, nevyrastie a bude pokrivený z nedostatku vápnika!! Toto chcete??? Ak s tým ihneď neprestaneme, nahlásim Vás na sociálku, že zanedbávate starostlivosť o dieťa!!!“
Iveta pochopila, že je čas zmeniť detskú lekárku... Hľadala dlho, kým pochopila, že pomôcť si bude musieť viac menej sama... Maťko na svojej absolútne bezmliečnej strave rástol ako z vody. Iveta trávila mnoho času štúdiom zahraničnej literatúry, hľadala najmä spôsoby, ako zabezpečiť Maťkovi dostatok všetkých živín...
V lete 1992, keď mal Maťko dva a pol roka, vyrazila rodinka na prvú dovolenku do Francúzska. Tam Maťko po prvýkrát ochutnal „sójové mlieko“ a „sójový syr tofu“. Bola to láska na prvý glg a hryz ... Na Slovensku sa v tom čase tieto produkty v obchodnej sieti vôbec nevyskytovali, no Iveta ich začala Maťkovi pripravovať doma zo sójových bôbov...
Maťko bol dieťa spoločenské, na každej prechádzke inklinoval k deťom. Iveta zašla za riaditeľkou najbližšej škôlky v snahe prihlásiť tam svojho trojročného syna. Vysvetlila, že Maťko potrebuje stravovanie bez mlieka a že je ochotná vždy ráno doniesť mu stravu na celý pobyt. Pani riaditeľka striktne zamietla túto možnosť a naznačila čosi o "hysterických matkách, ktoré pod rúškom akejsi vymyslenej diéty bránia socializácii svojho dieťaťa..." Podobne pochodila Iveta v šiestich ďalších škôlkach...
Po roku neúnavného hľadania naďabila Iveta na malú súkromnú škôlku, ktorej pani riaditeľka mala vnúča s celiakiou. Chápala všetko, čím si Maťkova rodina prešla a umožnila Ivete nosiť každý deň Maťkovi do škôlky kompletné menu. Kameňom sváru sa tu však stalo Maťkove milované tofu, ktoré mával pomerne často. Deti to vôbec neriešili, no jedna z učiteliek si to všimla a neváhala Ivete v prítomnosti iných rodičov vysvetliť, že kŕmiť deti sójou je zaručená cesta k ich debilite...
Dvanásťročný Maťo bol vyšší ako väčšina jeho spolužiakov, vynikal rýchlosťou a vedel čarovať s loptou – čoskoro sa stal oporou školského basketbalového tímu. V tom čase už mohol bez problémov konzumovať mlieko (väčšina detí z alergie na bielkovinu kravského mlieka do puberty „vyrastie“), rád si však doprial svoje obľúbené tofu. Keď tréner po jednom z vyhratých zápasov videl, ako si Maťo s chuťou zahryzol do bagety naplnenej údeným tofu, plný rozhorčenia mu vysvetlil, aby „... sa prestal pchať tou sójovou gebuzinou, lebo bude zaručene impotentný...“
Dnes dvadsaťpäťročný Maťo s čerstvým diplomom vo vrecku zvažuje, či ostane v Prahe alebo sa vráti na Slovensko. Dôležité slovo v tomto rozhodovaní bude mať určite aj jeho priateľka Dominika, ktorá nosí pod srdcom ich prvé spoločné dieťa :-)
