S vrecom v ruke sme sa vždy prešli po našej ulici – hlavne tam, kde sa na ňu odbočuje z hlavnej cesty, a vyzbierali sme všetok ten bordel, čo tam po sebe zanechávajú ľudia z áut. Teraz, zdá sa, to robím už len ja. Ostatné sa vzdali, aj mňa to už prestáva baviť.
Dnes dopoludnia tam stál pri veľkej dodávke, ktorú zaparkoval na kraji cesty neďaleko od nášho domu. Videl ma a vedel, že aj ja vidím jeho. Vyšla som z bráničky na cestu, zostala som stáť a pozorovala ho. On robil to isté - pozoroval mňa. Takto sme ticho a bez pohnutia stáli niekoľko sekúnd a zo vzdialenosti dvadsať - tridsať metrov pozerali jeden na druhého, ako divé zvery dychtiace po súboji. Aj bez slov sme obidvaja vedeli, o čo ide.
On sa pohol prvý. Pootváral dvere auta a začal vyťahovať nejaké veci. Ja som sa zvrtla a vybrala som sa opačným smerom, na druhý koniec našej ulice. Musela som ísť, nemohla som zostať a "špehovať" ho.
Asi po pol hodine som sa vracala domov. Už z diaľky som si všimla, že na zemi pri dodávke sa niečo leskne. Kus fólie. Takže som sa nemýlila! Od samého začiatku som vedela, prečo z hlavnej odbočil na našu ulicu. Áno, on tam zastavil, aby si urobil poriadok v aute. Klasika. Vyvetral, poupratoval, povyhadzoval, čo už nepotreboval a odľahčil nielen auto, ale aj seba. Vyprázdnil sa. Do trávy vedľa cesty.
Kým som stihla prísť bližšie, už bol v aute, naštartoval a pohol sa smerom na hlavnú cestu. Mávala som a hrozila päsťou dúfajúc, že ma v spätnom zrkadle uvidí. Chcela som mu povedať, nech si to všetko zoberie so sebou, že tu nie je smetisko ani verejné WC, že kto to tu má po ňom a jemu podobných stále upratovať, že je to od neho drzé a bezohľadné, že ...
Nezastavil. Bastard jeden!
