Naposledy sme sa zatúlali na miesto, ktoré vyzeralo ako nedotknutá panenská príroda. Úplne iný svet, ďaleko od dediny a hluku hlavnej cesty. Ticho, pokoj, len z blízkeho lesíka sa ozývalo poplašné škriekanie nejakého vtáka: "Pozor, pozor, v revíri sú votrelci!"
Nad hlavami nám krúžil pár veľkých dravých vtákov. Nohy sa nám zabárali do piesku poľnej cesty, miestami zmiešaného so zemou a prerasteného trávou. Po obidvoch stranách cesty rástla bujná vegetácia s listnatými aj ihličnatými stromami, sem-tam poskrúcanými do bizarných tvarov. Na jednom mieste sa z vysokej trávy týčili k nebu torzá mŕtvych stromov, jemne dotvorené rukou človeka, aby každému pripomínali, akú silu má príroda a čo dokáže veterná smršť.
Všade bolo množstvo stôp po divej zveri.
Kráčali sme s rešpektom a potichu, nechceli sme narušiť harmóniu veľkolepého diela. Pokorne a vďačne sme prijímali tento dar.
Zrazu sme to zbadali. Čiernu vec, veľkú asi 60 krát 30 centimetrov, odhodenú pri bútľavom strome neďaleko cesty. Ako päsť na oko. Niet pochýb, naďabili sme na stopu po človeku. Na jeho vizitku - gumovú rohož s nápisom MAN. Človek. Asi to bol Angličan...
