Keď boli moji synovia malí, radi sa večer pred spaním, keď už boli v posteli a všade bola tma, navzájom strašili. Vtedy ešte neboli zombíkovia, ale aj predstava kostry alebo lebky, schovanej niekde v detskej izbe, ich vzrušovala. Raz, neskoro večer, keď ja som už takmer odpadávala od únavy, z detskej izby sa stále ozývali tlmené hlasy.
„Pozri, za oknom je lebka!“ počula som ako Peťo strašil mladšieho brata.
„A pod tvojou posteľou je kostra!“ nedal sa Branko.
Celý panelák už spal, no tí dvaja nie a nie zaspať. Už som to nevydržala.Tak vy nebudete ticho? Veď ja vám ukážem! Vykročila som ráznym krokom cez predsieň k detskej izbe, siahla som po kľučke dverí, keď vtom som začula ako starší zvolal: „Pozor, ide zub času!“
Mladší zajačal od hrôzy a obaja sa bleskovo schovali pod paplóny.
Kto by sa v takej chvíli dokázal tváriť ako prísny rodič? Mne sa to veru nepodarilo...
