Zacítil pach hárajúcej sučky a už ho nič nezastavilo. Vydal sa na cestu, kráčal a miestami aj bežal omámený tou vôňou, ktorej sa nevedel nabažiť a ktorá ho priviedla až k našej bráne. Len čo ho Nubka
zbadala, rozbehla sa z obývačky rovno k nemu. Ja za ňou.
Stáli oproti sebe, cudzí vlčiak a moja ridžbečka, každý z inej strany brány, vzrušene vrteli chvostami, pchali si ňufáky medzi mreže a oblizovali sa. Veľmi sa tešili jeden z druhého. Ona sa mi pritom občas uprene pozrela do očí, ako keby ma prosila, aby som ho pustila dnu alebo jej dovolila ísť von za ním. „Dievča, dievča, veď ty už si stará dáma“, karhala som ju. „A dať vás dokopy? To by nám tak ešte chýbalo!“
On sa snažil dostať k nám aj bez dovolenia. Začal obiehať pozdĺž plota a hľadať miesto, kde by sa mohol podhrabať. Nubia zas behala popri plote z našej strany a povzbudzovala ho roztúženým kňučaním. Keď sa mu nepodarilo dostať sa popod plot, vrátil sa k bráne, postavil sa na zadné laby a prednými sa o ňu oprel, ako keby ju chcel zvaliť. Pritom ceril veľké zdravé zuby. Takto sa predvádzal, ukazoval, aký je krásny, mocný, hodný jej lásky. Nečudujem sa, že sa jej páčil. Nie ako ten smiešny poľovnícky pes na krátkych nohách, ktorý býva o ulicu ďalej a ktorý sa ide zblázniť od túžby po nej. Vždy, keď ideme okolo, vytrieli k plotu a začne hlasno kňučať až sa to ozýva po celej ulici. Zbytočne sa chlapec snaží, ona si ho nevšíma. Kráča hrdo, ani očkom po ňom nešibne, ani hlavu neotočí jeho smerom. Nepáči sa jej, tak ho ignoruje.
Ten vlčiak včera nebol hlúpy. Pochopil, že k svojej láske sa bližšie nedostane, tak sa so zvesenou hlavou pomaly pobral preč. Kráčal ulicou na tých svojich zablatených labách, zopárkrát sa zastavil, obzrel sa smerom k nám a potom prišiel až na roh ulice, kde nám zmizol z dohľadu. Ona ešte dlho stála pri bráne a smutne za ním pozerala. Dúfala, že si to rozmyslí a vráti sa?
Stále na neho myslela. Aj dnes ráno, keď sme sa boli vyvenčiť. Inokedy plná energie beží vedľa bicykla, no teraz sa jej veľmi nechcelo. Zdržovala ma. Išla pomaly, občas sa zastavila a stále sa obzerala. Vedela som, že chce byť s ním, že čaká, či sa niekde nablízku neobjaví. Keď som sa otočila, aby sme sa vrátili naspäť, odmietla ma nasledovať. Dlho stála v strede poľnej cesty bez pohnutia, ako taký tvrdohlavý somárik, a uprene pozerala do diaľky, až tam, kde sa cesta stráca v nedohľadne. Po dlhom prehováraní ma horko-ťažko napokon poslúchla, váhavo prišla ku mne a pobrali sme sa domov.
Keď som odomkla bráničku, vošla, no nevbehla do domu ako zvyčajne, ale zostala pri bráne. Chvíľu len tak stála, potom si sadla až si napokon ľahla a – čakala. Čakala skoro hodinu, no ten krásny pes - vlk, do ktorého sa zamilovala, neprišiel. Sklamaná a smutná sa pohla k domu, kde sa s hlbokým povzdychom zvalila do pelechu.
Zvieratá sú nám naozaj veľmi podobné. Majú svoje túžby, nesplnené sny, vedia, čo je láska, materinská láska, vernosť. Nepretvarujú sa a keď sú nahnevané, tak to dajú okoliu jasne najavo. Sú čitateľnejšie ako ľudia. Mnohému by sme sa od nich mohli učiť. Napriek tomu často, najmä vtedy, keď sa im ubližuje, ospravedlňujúco hovoríme, že veď sú to „len“ zvieratá. Ako keby to boli veci bez duše. Nemali by sme zabúdať, že táto planéta je aj ich domovom, preto ich rešpektujme a buďme radi, že ich tu máme.
