Videla som v nemocnici umierať deti, ktoré boli ešte včera celkom zdravé. Pociťovala som, akú silu žiť a byť milovaní môžu mať a majú aj telesne či mentálne choré deti. Pozorovala som prejavy detí, rozmýšľala nad príčinami problémov.
Viem, že ťažkosti a problémy neobídu ani tie najlepšie deti a najlepšie rodiny. Je však rozdiel, či sa tie problémy a ťažkosti vyskytnú z úmyselnej zloby jednotlivcov, či skupín, alebo náhodou ako nešťastie. Spôsobené neskúsenosťou, túžbou niečo si dokazovať, či z nedorozumenia. Asi by sme mali robiť rozdiel v posudzovaní udalostí, ktoré sa stanú našim deťom, hoci vôbec nechceli nikomu ublížiť. Moja skúsenosť je však taká, že deti, ktoré sú doma milé, dobré, poslušné, pomáhajúce a rodičmi ochraňované sa v škole, či na ulici môžu, a často sa aj správajú, veľmi prekvapujúco. Čo je horšie, že ich v tom robení zla často nevedomky podporia aj vlastní rodičia negatívnymi výrokmi o učiteľoch, či iných ľuďoch. Deti potom túto rodičovskú podporu v škole, či na ulici deklarujú znevažovaním iných a porušovaním „nezriedka veľmi vážnym“ nielen školského poriadku, ale aj základnej slušnosti voči každej autorite. Žiaľ sa takáto zlo podporujúca výchova veľmi často obráti v období adolescencie voči samým rodičom. Nezriedka sa stretávam s tým, že rodičia povedia deťom, že učiteľ je buď slabí, alebo zlí alebo blbí, alebo je predmet blbí a nikoho tieto vedomosti, podľa nich, nezaujímajú. Žiaľ potom deti zneužívajú takúto rodičovskú priazeň na neučenie sa a chcené, úmyselné zlo. Deti vycítia, na čom rodičom záleží a na čom nie a prispôsobujú svoje výroky a činy tak, aby to bolo pre ne výhodné. Typické detské výroky v škole či doma sú napríklad: -vieš mama, ale polovička triedy mala päťku a ja som mal len štvorku...,-to je učiteľ na vine, že nevie vysvetľovať, -to len on nám dáva zápisy a my nič nerobíme,-aj ostatní robili zle, - ja som bol len pri nich, -už som za bránou školy, už si môžem robiť čo chcem, -prečo zasa ja, nemôže on, -koho to zaujíma, poďme na počítače, -vy pozeráte len na mňa, -vy mi nemáte čo brať cigarety (pirátov) keď mi ich v obchode predali (rodičia dovolia), - prečo by som sa nemohol najesť na hodine keď som hladní, - nemôžem umyť riad, mám sa veľa učiť, - nemáme nič na úlohu prečo by som nemohol byť (4 hodiny) pri televízory (počítači), -ja tu nebudem sluhom, -druhých pustia ...., len ty ma nepustíš, -druhí majú ...len ja nemám, -druhý to môžu pozerať, len ja nie, -druhí môžu ísť na diskotéku, len ja nie, -prečo mám ísť do kostola, keď - sa mám učiť, dávajú film, vy tam nejdete, nieje prikázaný sviatok, budú na mňa všetky babky pozerať a ohovárať ma, sa nudím (zabávajte ma)...,-nemôžem ísť do školy lebo...mi je zle, bolí ma brucho, je mi na vracanie (po písomke zázračne všetko prejde), -ty tomu nerozumieš, ty si žil v inom tisícročí ...
To sú také krásne vydierania, ktoré majú deti overené, že občas fungujú, lebo my dospelí sme ješitní a nechceme byť inde než iní. Je zvláštne, ako nami deti manipulujú a ako im to dovolíme. Alebo si povieme. To nie sme my, to sa nás netýka. Nevidíme, dokiaľ deti nenadobudnú dosť veľkú moc, aby znevažovanie, ktoré sme ich naučili, použili proti nám. Keď sa dobre zamyslíme, myslím, že naši rodičia nám nedovolili ani polovicu z toho, čo dovolíme deťom my. Žiaľ na škodu nám aj im. Vnímam to tak, že po revolúcii nastala určitá anarchia. V rodinách boli hádky a nikto si nikoho nevážil. Bolo počuť znevažovanie od starých rodičov až po prezidenta. Tento nepokoj sa žiaľ veľmi negatívne premietol do výchovy detí. Preto možno mnohé deti znevažujú každú autoritu.
Našťastie, nie všetky deti sú takéto. Našťastie je ešte dosť detí, ktoré sú skutočnou nádejou. Tých, ktoré si vážia hodnoty, nežijú len vo svete vulgarizmu a (hoci len slovného) násilia a agresivity. Myslím, že všetko závisí od obnovy rodín. Rodiny by viac, než kedykoľvek predtým, mali začať ozdravovaciu kúru vo svojom vnútri. Nie v prvom rade u susedov, ale doma. Rozkúriť znovu krb úcty k hodnotám, ľuďom, posvätným veciam. Celkový úpadok spoločnosti vnímam ako úpadok zapríčinený úpadkom viery, nábožnosti, úcty k múdrosti, kultúre a vzdelaniu. Tento úpadok však pochádza z nedostatku času pre tieto hodnoty. Asi by sme si mali nájsť čas a priestor pre tieto veci, ktoré sú schopné znovu vybudovať v nás dobré a zdravé vzťahy. Dieťa počúva a miluje toho, kto mu venuje čas. Venujme čas najviac svojim deťom a priveďme ich tam, kde sa majú šancu naučiť hodnotám, aby sa stali skutočným prameňom lásky. Možno by si mali vtom rodiny navzájom pomáhať. Nie vzájomným znevažovaním a osočovaním, ale ak už nie pomocou, aspoň dobroprajnosťou a podporou všetkého dobrého. Komunikácia medzi ľuďmi by nemala rozdeľovať, ale spájať.
