Výkriky
To musím prejsť
To musím prejsť sama
Tým ťažkým údolím
Nechaj ma, neplač, nezúfaj
Ja svoj bôľ prebolím
To musím prejsť sama
Smrteľné výkriky
Nie, bolesť nie je večná
Ni moje náreky
Pochopiť realitu
Je skúška boľavá
Rovnako bolí všetkých
Bolesť i obava
To musím prejsť sama...
Alexandrijská knižnica
Keď horela
Alexandrijská knižnica,
plač, nárek, smútok,
jak keď zhynie vinica.
Hľa koľká múdrosť
starých vekov zmizla preč.
Až v hrdle viazne
ľuďom dych i reč.
Tak zvláštne mizne
ľudská múdrosť, dejiny.
A prežíva len dravosť
ľudskej dediny.
Tisíc životov
Viem prežiť tisíc cudzích životov.
Len jeden stoná nemou clivotou.
Len jeden je ten, čo je lopotou.
Ten jeden, čo sa svätí robotou.
Ten jeden, čo sa trápi nahotou.
Je to ten môj, ten ktorý musím žiť.
Ten, v ktorom treba len sám zvíťaziť.
Viem súdiť ľudí hluchou slepotou.
Viem pousmiať sa nad ich lopotou.
Viem víťaziť nad cudzou robotou.
A kričať nad ich biedou, nahotou.
Tiež viniť ich, keď zmieram clivotou.
Však iba jeden život musím žiť.
Ten, v ktorom treba len sám zvíťaziť.
Viem jarné vánky sfúknuť temnotou.
Viem nemé bôle nečuť hluchotou.
Viem vidieť viny ducha slepotou.
A ducha zabiť vravou, prázdnotou.
A prežiť tisíc cudzích životov.
Však iba jeden život musím žiť.
Ten, v ktorom len sám musím zvíťaziť.
Viem dobre radiť, kričať pravotou.
Viem sudcom byť i pravou porotou.
Viem dobre prežiť mnoho životov.
Len jeden neviem zvládnuť s krásou tou,
je to ten môj, ten ktorý musím žiť.
Ten, v ktorom len sám musím zvíťaziť.
A predsa si ma našli
Ja nevysedávam
v kruhu rúhačov
a predsa si ma našli.
Kamene, skaly, balvany.
Bez súdu lynčovanie.
Kde sú?
Kde sú krídla ochranné?
Hodili ma do studne
a predali.
Stále
sa to opakuje.
História
je prítomná.
Stále
si ľud stavia
zlaté teľa
miesto pravdy.
Stále mučia prorokov.
Stále.
Stále.
Celé stáročia.
Ohováranie
Nie je to čudné?
Nestaviaš dom
- ohovoria ťa.
Postavíš ho
- ohovoria ťa ešte viac.
Berieš si k srdcu
ohováranie
- zničia ťa.
Nevšímaš si ho
- vymyslia niečo,
aby si si ich
všimnúť musel.
Preto kašlem na vás
držitelia certifikátu
najlepších mravov!
Budem robiť to,
čo najlepšie viem,
pred svojím svedomím
i Božou tvárou.
A hlúpi paparaci
dedín a miest
nech idú do čerta!
Osočovanie
Osočovanie je
móda doby.
Keď nie iné,
tieň podozrenia
zasejú.
Z nevedomia ľudí
poslov zlých správ robí.
Zostanú otázniky.
Vo tme skrytí
zasievači vírusov.
Sýti svojej zloby.
Móda doby?
Neznámi tvorcovia
verejnej mienky
hýbu davom
ako obilím.
Keď je nám niekto
nemilý
prečo ho do lží
nepotopiť, prečo nebiť?
No horším urobiť
jedného z maličkých,
vnoriť ho do tmy vín
pred tvárou tohto sveta
je v nebi trestný čin.
Jedovaté jazyky
Jedovaté jazyky
Ako hady
Ničia sny
Ničia jemnú
Krásu krás
Nie sú schopné
Vidieť jas
Ktorý skrýva
Mladá neha
Keď sa pýri
V líci peha
Keď prvýkrát
Máš tak rád
Nevedia
Že je tak čistá
Ako prvý
Stromu kvet
Plné jedu
Sú tie vety
Hadov, ktorí
Šliapu city
Do zloby sú
Po pás vrytý
Skostnatené
Sú ich mýty
Prirodzenú
Krásu leta
Došliapu
Kým neodletia
Na tých metlách
Svojej zloby
Do truhiel si
Tlčú skoby
No tá
Večne mladá
Krása
Odolá i zlobe
Zdá sa
Bude kvitnúť
Napriek zlobe
Ktorá mnohých
Hlodá
Ďobe
Dokonalá
Vraví, že je dokonalá.
Všetko by vraj zvládla
LEPŠIE AKO TY.
Lepšie by deti vychovala,
lepšie by sa o muža ti
POSTARALA.
Neznesie chaos,
neporiadok.
No proste, celkom
DOKONALÁ.
Ona má vždycky
najviac strastí
a najviac je vždy
UŠTVANÁ.
Ona má kľúče
od bolesti
a viac než ty je
NAŠTVANÁ.
No proste
VO VŠETKOM
je vždycky NAJ!
Vždy a všade
DOKONALÁ.
Šťastná?
Nesie bremená?
Nie. Len bôľne
NENAPLNENÁ.
Nevymreli
Farizeji a zákonníci
NEVYMRELI.
Je ich plný svet.
Svet uzavreli
do názorov, do klebiet.
Nevďačnosťou
urazení do kosti.
Ponorení v svojej
vlastnej veľkosti.
Maznajú a chránia
len svoj malý svet.
Nešíria pokoj.
Nevlastnia silné city.
K niekomu slizkí,
inde ega sýty.
Vierou nazývajú
pyšnú nevieru.
Vraj, ľudia
ich stále zneužívajú.
Neužívajú slová opatrne.
Neskromné sú ich túžby.
No mnohé skutky
BEZ LÁSKY a bez viery.
No s vierou
v svoju vlastnú dobrotu.
Posadnutí mocou
Sú typy ľudí
posadnutých mocou.
Ich nocou je
ťažké prejsť
a nebyť zranený.
Chránení sú len
obľúbení.
Neľúbení sa majú
po chlebe.
V tejto ich potrebe
byť stále hore,
málo je
more dobrodení.
Narodení na to,
aby určovali,
čo je dobré
pre ľudí.
Kto ich však prebudí
v poznaní,
že často ubližujú,
keď žujú naše skutky?
Všetko pri nich
musí byť vždy
mleté.
V zime a či v lete.
Jednofarební
treba byť.
A ťažko, preťažko
je s nimi žiť.
Tvoj dobrý úmysel
Vraj máš vždy Dobrý Úmysel?
Chceš nám len dobro?
Nezmysel!
Viem, že máš bolesť nad sebou,
že nik ťa nezrie z velebou.
Praceš sa iným do cesty,
no nechváli ťa pocestný.
Všetkým chceš dobre, dobre len.
Z nevďaku máš však v srdci blen.
Chceš život iným plánovať.
Úmyslom dobrým
PANOVAŤ.
Nevidíš iným do duší!
A o ich túžbach netušíš!
Tak teda plač si nad sebou,
že nik ťa nezrie s velebou.
Je tvoja vôľa
PÝCHA, KLAM.
To, že je dobrá, vieš len sám.
Neviem či chcem
Neviem, či chcem
sa zmieriť.
Či mieriť na nás
ďalej nebude
narcizmom svojím.
Stojím o ľudskú krásu
nie však pýchu.
Do dychu pokojného
vhĺbiť sa.
Nebiť sa v prsia,
aké ich mám skvelé.
Vrelé vzťahy
vedia prijať
nedokonalosti.
To, čo ma zlostí,
nie sú chyby,
ale nadutosť.
Na svoju zlosť
sa hnevám.
Veď nemám právo
súdiť človeka
i keď len pyšne narieka.
Zranenie
Čo cítiš,
keď ťa zrania?
BOLESŤ?
A čo ešte?
HNEV?
A potom?
BEZMOCNOSŤ
a smútok?
Každý skutok,
čo nás zraňuje
je taký.
Šedé mraky
do myslí nám
vtláča.
Vtáča radosti
preč odlieta.
Prepletá životy
a túžby plané.
S prianím zgumovať
ten krivý svet.
Viet je tu málo.
Málo dialógu.
Uzdravujúce
slová.
Aj s rizikom,
že zrania.
Zrenia musia
prejsť tou očistou.
Čistou vodou
odpustenia.
Nech vzídu
dobré semená.
Nie bez mena
a bez tváre.
Nech nie sú beztvaré
prúdy našich myslí.
Nech v mysli utvorí sa
zmysel pre chválu.
A radosť nemalú
ti prinesie ten čin,
keď zahľadíš sa
do príčin.
Plačky
Nechajte si to ľutovanie.
Nemáte prečo ľutovať.
Nad sebou plačte
plačky lstivé.
Chcete sa
plačom ukájať.
Nechajte si tie
klamné smútky.
Ktože je na to
zvedavý?
Nech radšej čestné
sú vaše skutky.
To skôr nás
všetkých ozdraví.
Nechajte si tie
módne gestá.
Kam hlavy
pyšne dvíhate?
Riaďte si najprv
svoje cesty.
Nech svoju rolu
uhráte.
Keď niekto nemá
smietku v oku,
tak mu tam
balvan hodíte.
Ľutujte teda
svoje smeti,
alebo z cesty
odíďte.
Až z hlbín
Až z hlbín
Z hlbín volá
Moja duša
Blíži sa polnoc
Starej bolesti
Až k nebu letí
A ma skúša
Vlak udalostí
Prehrmel mi
Cez kosti
Až z hlbín volá
Volá moja duša
Za úsmev skrytá
Kým sa rozvodní
Čo všetko bolo
Je a bude
Ty Večný zváž
A rozhodni
Až z hlbín
Z hlbín volá
Volá moja duša
Blíži sa polnoc
Novodnia
Ja čakám
Kričím
Klopem k tebe
Večný
Kým sa mi
Vzlyky rozvodnia
No tak nepovedz
No tak mi nepovedz
Kde práve si a s kým
A sviecu nezapáľ
Keď o jej svetle sním
Nerozbaľ starosti
A radosť neobjím
Nesmiem ti ukázať
kde leží moje dno
Len tiché stmievanie
Sa vkráda mi do dňov
Do kriku ukrývaš
Nálože svojich zrád
Aby si necítil
Že nemal si nás rád
Nepotreboval si ma
Nepotreboval si ma
Zima mi bola
Bez teba
Na stoličke v kúte
Čakala som
Na úsmev
Nepotreboval si ma
Bez tvojho úsmevu
Tá zima bola ťažšia
No stačil mi
Raz za slnovrat
Uzimenej na lavičke
Čakania
Ten úsmev stačil
I keď si ma
Nepotreboval
No stále čakám
Čo keby...
I zima prebolí...
Mrhanie láskou
Držala som klenbu
Tvojho chrámu
A ty si nepochopil
Myslel si že drankám
O almužnu lásky
Nezbadal si
Moje oči
Čisté od hriechu
Márnomyseľne
Mrhajúc mojimi citmi
Otočil si sa chrbtom
K srdcu rozlámanému
Na kúsky
Už nemám nič
Iba ten čistý pohľad
Ktorý ti chce
Hojiť dušu
Doráňanú o brehy
Oceánu tvojich chcení
Polnoc
Päť minút
Pred dvanástou
A ja čakám
Na zázrak
Ktorý sa stane
Keď odbije celá
Priateľkou mi je
Dobrovoľná
Cela
Prichádza nový
Ešte nešpinavý
Rok
Na čistý píše
Na hárok
Svoj nárok
Jestvovania
Len hlučné petardy
To oznamujú nebu
Plnému pochybností...
City
Ako ľahko miznú v ľuďoch city,
ktorými len včera boli sýty.
Ako ľahko z citov mizne krása,
ktorá ťa priam niesla včera, zdá sa.
Ako ľahko miznú nežné slová,
ktoré vietor prvý kamsi schová.
Ako ľahko miznú, keď niet viery,
keď sa iba citom svojim zveríš.
Ľahko miznú naše skvelé svety,
ktoré držia v svete prázdne vety.
Iba vety pochybné sťa pena.
Vysoká je za ne každá cena.
Cenu našich dní si pýcha pýta,
aby bola čaša davu sýta.
Ale kam sa schúli tvoja duša,
keď zlo sveta výdrž tvoju skúša?
Tak si vyber! Výber ľudia vlastnia!
Kde naveky bude duša šťastná?
Hlbina ti núka dobrý ponor.
Nebroď sa už mlákou a sa ponor!
Pokušenie
Podsúva nám nemo
pocit viny.
Do uší nám
šepká sladké činy.
Pod kožu sa vtiera.
Do snov človeka.
Ale nie je naše.
Zvonku obteká.
Keď ti tichý šepot
prejde súhlasom,
stane sa ti vinou
s duše ohlasom.
Vina ťa už ale
vedie od cieľa.
Neuvidíš pre ňu
Lásku, Priateľa.
Vzpriamený
Ľahko ti nosiť
chrbát vyrovnaný,
keď tvoja mladosť
ešte rany
dokáže znášať
s hrdou hlavou.
Keď malosť, bieda
cudzích mravov,
ťa hnevá, ale neubíja.
Keď zlobu ľudí
zem ti vpíja.
To ešte dá sa
s rovnou hlavou
prejsť hlukom, biedou,
zloby vravou.
Ale keď stále
čosi sype sa,
prosíš len skromne
dobré nebesá,
aby tvoj chrbát
došľahaný,
hoc krivý,
zniesol ďalšie
rany.
Societa
Je dobrá taká societa,
ktorá ťa v kríze utopí?
Možno je to len utopia
chcieť pomoc, dobro
od ľudí.
Odľudmi sme my
vari všetci,
že hľadáme len
potechu?
Do smiechu však
už vôbec nie je,
keď namočia ťa
do hriechu.
Žiadate si bič
Žiadate si palicu a bič
Úsmev pre vás neznamená nič
Chcete miesto veľkých skostov
gýč
Básnik srdcom nezachveje
Iba pohonič
Potom ale duša vaša
Darmo búri sa
Keď pohonič bičom ničí
Vaše nebesá
Ďakujem za ublíženie
Ďakujem vám za ublíženie,
ktoré pomohlo
uvedomiť si hodnotu.
Hodnotu toho, čo je sväté.
Nie, nevyčítam ľuďom
ľudskú prirodzenosť,
ktorá vie prekvapiť,
ako blesk z jasného neba.
Hnevám sa na podlosť.
Úlisné jazyky, pasúce sa
na senzáciách.
Požierajúce ľudské srdce
s pôžitkom a slasťou.
Je zvláštne spoznať to.
Až teraz verím
v smrteľné hriechy.
Až teraz cítim
pach „spravodlivých"
farizejov, bez chrbtovej kosti,
ktorí sa hnusia Bohu.
Bohu, ktorý je Láska.
Bohu, ktorý odpúšťa
tým, ktorí skutočne
milujú.
Nenávisť
Zlé je
živiť nenávisť.
I keď je veľké
ublíženie.
Nech nás ženie
iba pravda.
Za nás
Boh súd vykoná
v Láske zákona.
Ja nemám právo
súdiť svet.
Zlé je
živiť nenávisť
i keď je teror
práve v móde.
V zhode s láskou
odpustenia
ťažké je zmazať
previnenia.
Pre videnia,
čo svet nám núka
zlo sa šíri
srdce puká.
Po pravom práve
mám však smäd.
A žiadať právo
smiem.
Peklo
Nerobme si zo života peklo
Peklo, ktoré z úmyslov nám tieklo
Pekne ticho v mysliach našich kvasí
Myseľ naša meč na iných tasí
Zakrútení do sebeckých tónov
Reťazami spúta hlasy zvonov
Zvonov hlasu že je ešte nádej
Nádej zvliecť sa z kože našej hadej
Zloba to je rodná sestra strachu
Strach nám v mozgu robí mnoho machúľ
Machúľ čiernych zatemnenia zmyslov
Ktoré potom zmieta našou mysľou
Umením je uvoľniť sa z puta
Ktoré strachom našu myseľ púta
K úteku či útoku nás núti
Ťarcha našich myšlienok a hnutí
Zvíťazí múdrosť?
Víťazí ten, čo v reči
silný je?
Nebaví ma už
plytvať slovami.
Kde sú len slová,
tam sú plevy len.
Urazená pýcha, blen.
Povedz mi, prosím
skvostný Šalamún,
koľko si obiet
Bohu priniesol,
aby si vedel rozlíšiť
zrná a plevy,
kvas a soľ?
Musí vždy zrno
mlynom prejsť,
keď má sa upiecť
vonný chlieb?
Musí ten, kto chce
chlebom byť
prejsť mlynom davu
hlúpych viet?
Nie ten, kto kričí
býva zranený.
Kto zranený je,
často mlčí len.
A v hĺbke ticha
múdrosť nájde raz,
keď odpúta sa
od slov, mylných fráz.
Odpúšťanie
Je načase odpustiť
i keď si niekto zakryl
svoju špinu
naším čistým habitom.
Snáď nájde sa
v srdci ubitom
dosť síl v odpúšťanie.
Odpútanie sa od zlých
pocitov je nutné,
ak má byť i nám odpustené.
Zapustenú v srdci
treba mať tú vetu
z Otčenáša.
Nech naša sila
z dobra pramení.
Len to nás premení.
Len to dá silu životu.
Prosím,
obnov v nás Bože
dobrotu.
Ubehnutý čas
Steká mi telom
Ubehnutý čas
Čas ťažký
Šedivý až hrôza
On nebol básňou
Každý deň
Napĺňala
Nevyhnutná
Próza
Splachujem čas
A prachom doby
Ušpinené telo
Až hrôza
Koľkokrát
Už ani nebolelo
Keď lavínou sa
Liali cezeň hrôzy
Každodennej prózy
O čo ide?
O čo ide, o čo?
Kde sú ciele bytia?
Otázky ma moria,
odpovede sýtia.
O čo ide, o čo?
Kto vie odpovede?
Vidím si len pod nos,
skrytá v svojej biede.
O čo ide, o čo?
Som iná, než iní?
Odpovede blúdia
a rátajú viny!
O čo ide, o čo?
O pravdu a lásku?
Každý z nás sa myká
ega na povrázku!
O čo ide, o čo?
Odraziť sa od dna,
objať ťa a smiať sa
a byť lásky hodná?
O čo ide, o čo?
O to vyjsť zo seba.
Nechať vlastné kruhy
a dotknúť sa neba
O čo ide tebe?
Všetkým o to isté.
Spoznať v iných Lásku
a odhaliť hmlisté.
Tvoje Himaláje
Pred tebou
vrchol Himalájí.
Za tebou cesty kus.
Nebol to klus,
lež pochod
namáhavý,
keď dych ti nestačil
a svaly kričali, už dosť!
Hlboko pod tebou
sú ľudia, čo vravia:
Blázon,
načo tam liezol?
Ľudia, čo lapajú dych,
keď idú hore
dedinou.
Dokonca sa ti smejú.
No len ty vieš,
že ten kúsok neba,
čo si uvidel, stojí za to.
Tvoje Himaláje.
Tvoj život.
Tvoje nebo.
Tvoj cieľ,
čo nezdolá bežný
smrteľník.
Boh dáva zažiť krásu
tým, čo sa neboja
námahy a výšin.
Kde bývam?
Kde bývam? Kde?
A kto nesie môj kríž?
Že ty ho vôbec necítiš?
Dívaj sa, precíť, pochop ma,
kde pochod môj svoj domov má.
Kde bývam? Kde?
Mám mnoho svetov.
Nedá sa to riecť jednou vetou.
Inak znie nebo, inak zem.
Všetko, čo nesiem má i tieň.
Kde bývam? Kde?
Môj svet je inde.
On všetko vie.
Raz po mňa príde.
Pre neho staviam ten svoj dom.
Nech stáva sa mu príbytkom.
Chudobný, biedny, ubitý.
Príbytok mojej nahoty.
Učím sa uniesť ten svoj dom.
A naplniť ho pokladom.
Prebolieť v stenách pukliny,
kým navrátim sa do hliny,
Preletieť ponad priepasti,
kým zložím kosti do kostí.
Neponárať sa do zlostí
a dúfať v nebo hojnosti.
Deti
Nie, deti nie sú žiadne hady
a ani šelmy príšerné.
Sú trochu hlučné, trochu divé,
no vnútri čisté, dôverné.
Nie, deti nie sú príťaž, ťarcha
i keď je s nimi starostí.
Majú nad mieru energie,
čo vyviera z ich mladosti.
Nie, deti nie sú šelmy divé
i keď ich láka voľnosť, hra.
Tešia sa svetu, sile, slnku.
Vyhráva, kto sa s nimi hrá.
Nie, deti nie sú hrozbou tvojou.
Žijú svoj život naplno.
Je nám z nich teplo, zima, sparno,
no života sú náplňou.
Každé z nich je len malý človek.
Vedia byť smutné, strápené.
Brodia sa svetom ako veľkí.
Mnohé sú nami trápené.
Deti sú plné veľkej túžby.
Čakajú všetky na lásku.
Každé má srdce otvorené.
Každé má v srdci otázku.
Otázku o tých divoch sveta,
čo život tajne ukrýva.
Hľadajú princíp society
do ktorej svet ich pozýva.
Mamin bôľ
Jasne mama
My to všetko vieme
Nemáme sa čo už dozvedieť
Ty netušíš, čo v nás všetko drieme
Nechceme nič
Iba odletieť
Jasne mama
Mlč a nepýtaj sa
Aké prúdy riek nás odnesú
Neplač, nevrav, neľúb, nepridaj sa
Nemaj prosím pre nás rýchly súd
Jasne mama
Utíš svoje srdce
Ktoré chcelo iba pre nás biť
Ustúp z dverí
Obuj teplé kapce
Nemôžeš už za nás život žiť
...nemôžem už za vás život žiť...
Vyjsť
Už vám je náš dom primalý
Primalý na slobodu
Vyletieť ste si privstali
Hľadať si svoju pôdu
Zem svoju pre svoj príbytok
Zem zvanú terra incognita
Objatie mamy je prežitok
Z ktorého vyjsť sa vám pýta...
Súmrak
Dívala som sa na bolesť
Na bolesť súmračnú
A ťažkú
A bolo mi v duši
Empaticky ticho
Ticho a bezmocne
Bezmocné chcenia
Zamknutých nádejí
Rozdúchali vo mne
Popol vyhasnutých
Šedých súmrakov
Cítim moju dlaň
V tvojom zhasínajúcom
Svetle
A bez sĺz nariekam
Nie nad odchodom
Ale nad prázdnotou
Tvojho nebitia
V mojom čakajúcom Ja
O, substancia
Šťastie
Že si stále
A nezhasínaš
Keď svieca
Dohorí
Tercína pre Adrianku
Uvädol púčik, krehký, ružový
Uvädol náhle, sťa keď udrie blesk
Na kmeni rana, ťarcha, okovy
Neuzrie krásu, ruží nežný lesk
A vôňu rozvinutých lupeňov
Len ticho bôľu, srdca nemý vresk
Uvädol púčik, bez slov, plameňov
Tak ticho, ako neha odchádza
Láskavá neha čistých prameňov
Prameň, čo dychom pohládza
Chladivým dychom plným čistoty
Každučké srdce, čo ním prechádza
Chladivým dychom čírej dobroty
Už ale sviežiť smädných nebude
Len opar stúpa nebu do nôty
Z oblakov pijú smädné labute
Rondel pre matku
Ó, matka, matka, Sedembolestná
Aj ty si plná bôľu zo straty
Tá bolesť srdca je až telesná
Keď dieťa sa ti z žitia vytratí
Ó, Bože, Bože, kto tú bolesť zná
Keď život dáva smrti opraty
Ó, matka, matka Sedembolestná
Aj ty si plná bôľu zo straty
Ó Bože, Bože, ty tú matku chráň
To dieťa nech v nej nebo rozjasní
A z neba nech jej rosí púšť i stráň
Nech slnkom Lásky vlaží matke sny
Ó Matka, Matka Sedembolestná
Odchody
Už iba chvíľa, chvíľa malá,
posledná chvíľa z mnohých chvíľ
Už iba srdce pohojdám si
kým začnem ďalšiu z nových míľ.
Už iba žblnkot mojej duše
poráta nitky spomienok.
Už iba úsmev, jedna veta
pohladí mysle pramienok.
Už iba povzdych, ohliadnutie.
A ďalšia z perál v pamäti.
A už len vpred sa dívať musím,
kto mi na cestu posvieti.
Musíš ísť
Už musíš ísť
A mne je nemo
Ticho vo víre pocitov
Už musíš ísť
Čas sa nám kráti
Už iba chvíľa nemých slov
Iné ti vravím
A iné cítim
Je mi tak čudne
Neisto
A je mi ľúto
Za ušlým časom
A je mi ťažké prijať to
A je mi ľúto
Že som tú chvíľu
Ktorá tu bola
Prepásla
Zo strachu - biedy
Ohľadov hlúpych
Som kone citu
Nepásla
Už musíš ísť
A je mi nemo
Želám ti DOBRO
Úprimne
Bohatšie stráne
A plnosť svetov
Nech nasýtia ťa
PREHOJNE
Už musíš ísť
Nemôžeš zostať
Postávať len tak
Na mieste
Budem ťa niesť
Vo svojej mysli
Kým prach mi pamäť
Odnesie
Neboj sa
Neboj sa braček,
zem je vlhká.
Ujme sa ten tvoj
krehký strom.
Vyrastie k nebu,
dotkne sa slnka.
Nebude skrytý
za plotom.
Neboj sa braček,
že je tak krehký.
Musí rásť priamo
na mieste.
Zapustiť koreň,
rozvinúť listy
a sýtiť vtáctvo
na ceste.
Neboj sa braček,
svet je tak malý.
Všetci chcú vodu,
zem a vzduch.
V tebe sú gény
veľkého stromu,
čo dotýka sa
slnka, dúh.
Neboj sa braček,
pošlem ti vánok.
Poteší ťa a
oveje.
A plameň sviečky,
čo v srdci planie,
roztopí tvoje
záveje.
Opustená
Rosou kráčam opustená
Nohy máčam v slzách rána
Obloha je tichá stena
V diaľke kdesi svitu brána
Kráčam rosou dušou nahá
Prikovaná ťarchou k zemi
Slnku na hruď vrelú siaham
Taví vo mne všetky vnemy
Ránom kráčam nemo, pusto
Za vidinou dobrocitu
Vraviac tráve - prosím, skús to
Vsať ten kúsok nehy svitu
Najťažšie
Najťažšie je prijať
svoje vlastné smery.
Nestreliť do toho,
kto na teba mieri.
Najťažšie je prijať
ťarchu vlastných viečok.
Nechať ticho svietiť
plameň iných sviečok.
Najťažšie je nechcieť
zanechať tu stopu
myšlienok a činov
nepriehľadnú kopu.
Najťažšie je stíšiť
všetky svoje snahy
a nechať sa voviesť
do nebeskej dráhy.
Smietka
Som
Smietka prachu
Čo padá
Z neba svojich ideálov
Na zem
Rozochvetá hlukom sveta
Odfúknutá až na okraj
Spoznávam všetok prach zeme
Udupaná nohami smrteľníkov
Prilepená o podrážku topánok
Cítim ťarchu tiel
Konzumného sveta
Spláchnutá vodou očistenia
Stekám cez kanály
Odpadových potrubí
A padám
Padám
Až na dno hlbín
Dotýkam sa
Nepriepustnej skaly
A odpočívam v hĺbke
Pritúlená a skrytá
Celkom premenená
Očistená zemou
A čakám
Čakám
Kým ma podzemné vody
Vynesú na povrch
Kde uzriem znovu slnko
Tam na brehu prameňa
Obschnem a stanem sa
Zrnkom
Úrodnej pôdy
Som tu
Som tu
Celá
Plná nedokonalostí
Moje kosti zrátali už
Mnoho
HRIECHOV
Mechov sebectva
A necitu
Chcem precitnúť
A
Vyčistiť si okná
Do dna
d
o
v
i
d
ie
ť
Čo krídla moje
m
á e
L
Z cieľov od- vááá - - - - - - - - - dza
Máme radi to
čo teší J
SRDCE
PODVÁDZA
Tuším
P O D S T A T U
Po statusoch márnych
dumy túžia
viac než slúžia
Ť--A- - H- - A- -N- -Í
svetom
obrazov a zvukov
strácame sa
v nemej
otázke
O HODNOTE
o
LÁSKE
Som originál
Som originál
Nie niečia kópia
I keď je neostrá
moja kopia
Bránim si žitie mečom
Rečou dýchania
Moja via vinie sa
A svieti
Som originál
Čo letí
Vzlietne nad obzory
A zhasne
V oceáne
Ducha
Modlitba
Zapáľ ma láskou
Smädná som
Zahaľ ma nehy
Úžasom
Túlim sa k tebe
Otvor ma
Nasýť ma neha
Prehojná
Laso len túžbou
Utkané
Hoď mi nech šepot
Ustane
Všetko mi vzdychá
slastným „Ach!"
Už nie som smietka
Nie som prach
Vnorená v lásky
Podstatu
Zabudnem na tvár
Na status
V tebe sa LÁSKA
Rozplyniem
Nech srdce stratí
Márny vnem
Tak slastne stíchnem
V objatí
V ktorom sa LÁSKA
Netratí
Bohom ťa ľudia nazvali
Nie sme však tvoji vazali
Je v tvojej láske otec, mať
Vieš bez podmienok
Milovať
Vzťahy
Zvedavosť
Záujem Hľadanie
Poznávanie Túžba Napätie
Dialóg Pochopenie Približovanie Napĺňanie Radosť Láska Spečatenie Splynutie
..................................................................
Porovnávanie........................... Konflikt
Napätie
Dialóg...................................... Monológ
Pochopenie ......................Nepochopenie
Približovanie .....................Vzďaľovanie
Napĺňanie ...........................Nenaplnenie
Radosť ...........................................Hnev
Láska ......................................Nenávisť
Spečatenie
Splynutie.............................Rozplynutie
Dialóg
Ľudia vedú ustavičný dialóg
Hlasný
Nemý
S nebom
S peklom
Blúz či rock.
Od prvého dychu až po posledný
Vedomý i nevedomý
Dôsledný
Pýtajú sa na svoj odraz
Hodnotu
Potrebujú súhlas
Niečiu porotu
Posilňovať
Potvrdzovať príčiny
Zrkadliť si dušu svoju na činy
A keď nájdu
Zrkadlenie svojich dráh
Láska sa v nich poprebúdza
Zmyje prach
Obmedzenia
Bojujem s obmedzením.
Nie som Bohom.
Zápasím s každým
ostrým rohom,
slabosťou, biedou,
túžbou, strasťou
a kúsok lásky je mi slasťou.
Bojujem s obmedzením
myšlienok a činov.
Putujem stále
za príčinou.
Príčinou svojich
reakcií
a vplietam dumy
do akcií.
Chcem vtesniť
obmedzenie
do pokoja.
V ňom stratí sa
tá slabosť moja.
Realita
Mám hranice
i ty ich máš.
Len zopár čriepkov
reality
my smieme vidieť
a sme sýty.
A plnosť našej nádoby
nám nedá uzrieť
podoby
svetov, čo sú nám
celkom mimo.
Dôsledky našich
snáh a činov.
Veď celok viac je
než tvoj čriepok.
A vesmír väčší,
než dvor sliepok...
Relativita času
Čas
je relatívny pojem.
Nie je to len dojem.
Je ho dostatok
a sýtosť
pre tých,
ktorým veríš.
Čas je skrýša.
Vyššia méta,
ktorú nemáš
pre to, čo ťa máta.
Zrátal si si
pre nechcených
minúty.
Vopred minutý
podiel.
Rozdiel
v realite chcení.
Prídel
necíteným.
Čas je relatívny
pojem.
Chrániš si ním
krídla.
Len ty nad ním
panuješ.
...ako vládzeš,
vieš či chceš.
Každé slovo
Každé slovo
má otca i mamu.
Žiadne nie je samo
splodené.
Či mu dáme
svoje meno
či nie,
sprostredkúva
ľudské poznanie.
Múdrosti má
každý iba čriepok.
Načo teda pýcha nadutá?
V teniskách, či skvelej
plnej zbroji...
...múdrosť býva často vyzutá.
Kŕč
Kŕčovito držíme sa
Stola
Nadbytku
Záhrad
Postele
A keby niekto vybočiť chcel
Z radu
Svet ho pod posteľ ustelie
Slová
Veľké slová neutvoria v teba
Človeka
Cudzie, múdre
Či len horko
Nariekaš
Iba to ti dodá dobrý
Habitus
Keď s pokorou hľadáš
Pravdy pulz
Veľké skutky
Veľké skutky zložené sú
Z maličkostí
Iba z buniek skladajú sa
Moje kosti
Zo živice tlakom vzniká
Vzácny jantár
Zem je jeden veľký
Boží oltár
Na ktorom sa dejú
Dennodenne
Veľké Božie diela
Z prachu Zeme
Ľudské statky
Sú smiešne ľudské statky, komické
Sú iba pozlátka a prázdny dym
Čas, priestor a diaľavy kozmické
Raz bez záťaže hmoty uvidím
Sú smiešni ľudia, čo sa pýšia tým
Čo hrdza skazí, pleseň napadá
Je viacej to, čo zrakom nevidím
Čo je pre svet skrytá záhada
Je smiešne nosiť hlavu ako páv
A nevidieť na ľudí na ceste
Čo stretajú ťa a chcú mieru práv
Stretať ľudské oči pocestné
Je viacej to čo zrakom nevidím
Veď ľudské statky miznú ako dym
Pred tvárou smrti
Pred tvárou smrti
Je to
INAK
Pred tvárou smrti
Stíchni synak
Mladým sa ľahšie
V rečiach zmiera
Drží ich
SNENÍ
Plná miera
Do očí keď jej ale nazrieš
Pravdy sa sýto zrazu naješ
Už syn môj nie je
Také ľahké
Opustiť telo
Mladé plaché
Zmení ťa pravda
V OKAMIHU
A zanechá ti
V srdci ryhu
Pred tvárou smrti
Je to iné
Keď ruky starca
Slabé, siné
STRÁCAJÚ
VLÁDU
Moc nad svetom
Opustiac všetky
Dráhy letov
To čo si rozdal
To sa zváži
Svet iba to si
Bude vážiť
No iba smrť je spravodlivá
Na všetkých priamo sa vždy díva
Neberie ohľad
na tvoj pôvod
Je bránou žitia
NOVÝ
PÔROD
Telo
Je to iba schránka.
Schránka môjho ticha.
Schránka, ktorá dranká.
Schránka, ktorá vzdychá.
Sú to iba múry
z uhlíka a vody,
v ktorých môj krb kúry,
ku hmotám ma vodí.
Schránka ktorá márne
túži dorásť dušu,
pot ňou steká v sparne.
Stráca svoju kušu.
Je to iba telo,
schránka mojich mýtov,
na ktorých tak lpelo
ego mojich citov.
Teraz drahé telo
oklamem ťa strašne:
milovať ťa budem
hoc si chybné, prašné!!
Umiera leto
Nebo je suché
Fúka si rany
Čo víchor prudký
Poranil
I stromy smutné
Ševelia lístím
Že život ich
Už nemá síl
Umiera leto
Jeseňou sivou
Ako len clivo
Bolestne
A ty sa dívaš
Na túto márnosť
S povzdychom nemým
„Takí sme..."
Opustil si už
Márnivé „Prečo?"
Celý sa v pravde
Ponáraš
Máš zvláštne oči
Ranené telo
Pokojný úsmev
V slze máš
Nad touto chvíľou
Nemého cieľa
Plného obáv
Držíš stráž
Plný si obáv
Rozpakov strachu
Z márnosti prachu
Neznáma
Keď bude pršať
Čas zvláštnych
Premien
Vovádzajúc ťa
DO RÁNA
Ichtys
Ichtys,
ponorená do hlbín
životodarných vôd.
Tichá a pre svet nemá.
Je pre nás tajomstvo
a záhada.
Rajská záhrada.
Nedotknutá.
Ako ľudská duša.
Ichtys v našom tele.
Nik okrem nás
jej nerozumie.
Často vraví, zdá sa,
cudzou rečou.
Porozumie,
kto ponorí sa do hlbín
svojho oceánu
a v tichu
načúva.
Syn
Poslal si
Syna zdvihnúť svet
Zapáliť plameň
Chrániť kvet
Do ľudskej vravy
Hrmotu
Nech rozpoznajú
Hodnotu
Poslal si
Syna do džungle
Prebudiť v ľuďoch
Srdce mdlé
Nad smrťou
Smrťou zvíťaziť
Nech môžu šťastne
Život žiť
Poslal si
Syna umierať
Bolesťou trápiť
Jeho mať
A toto všetko pre ľudí
(Ktorí ťa túžia zahubiť)
V ktorých chceš lásku prebudiť
Svet
Svet je modlitba.
Cez dokonalosť vecí,
rôznosť stvorení,
spoznávaš AUTORA.
Z presnosti dejov
zastavuje sa ti dych.
Vzdych dokonalých
MIKROKOZMOV
spieva chválu
TVORCOVI
Otcovi prameňov
a morí.
Oceánov hviezd.
Svet je odrazom
BEZHRANIČNEJ LÁSKY.
Túžby po zdieľaní krásy.
Jasný tón kladných pólov
EXISTENCIE.
Toho čo žije, ľúbi,
dáva, zmiera obetou.
Slovom MÚDROSTI
je svet TVORENÝ.
Zápasom o pozitívnu
SLOBODU.
Do bodu splynutia
a nehy.
Brehy nekonečna
ponorené v láske
PLAČÚ NAD SVETOM
čo popiera svoj
PÔVOD
a svoj
CIEĽ.
Nevzlykať
Že život chváliť má svet úlohu,
že chválou je už každý jeden dych,
to vnímať chcem a prestať vzlykať len
veď darom je a krásou každý deň.
Mám chváliť každý jeden dobrý dych,
čo dal mi ŽIVOT darom do dlaní
a pre tú vzácnosť, pre ten okamih,
ja odpúšťam ti viny zahmlené.
Sme šťastní
Sme všetci šťastní
Veď sme stvorení
Sme všetci krásni
Všetci tvorení
Vďaka, že sme
Vinní, či nevinní
Boží
Jediní
