Sofia sa ticho zadívala na strom, zatvorila knihu a premýšľala o strome.
Veru, aký je to život byť stromom?
Stojí na jednom mieste a korene ho pripútavajú k zemi z ktorej uzrel svetlo sveta.
Rok čo rok sa opakuje jednotvárnosť - kvet, odkvitanie, plod, padanie listov, holá koruna. ..
Aký zmysel má pripútanie, vďaka ktorému je vystavený prudkému vetru, slnku, mrazu, dažďu, krupobitiu...
Bez možnosti ujsť, schovať sa a prečkať nepohodu v úkryte?
Strom jej však v svojej nemote oponoval, že
vďaka koreňom čerpá vlahu z hlbín,
vďaka vetru sa opeľujú kvety.
Vďaka slnku dozrievajú plody.
Vďaka pripútaniu ho nájdu deti, vtáčatá,
pod stromom mravce a iné tvory.
Roznesú jeho plody ďaleko, preďaleko, aby i tam, kdesi v diaľke, mohli narásť a sýtiť hladných.
Sofia sa zamyslela:
„To sú veci!
Budem sa učiť z trpezlivosti a vytrvalosti stromu. Snáď i plody mojich myšlienok niekde zapustia korienok a narastú na mocný strom.
Vďaka ti strom za radu.“
