Isté je, že ak poslúchneme toto vnútorné volanie, túžbu, správny okamih, môžeme vytvoriť niečo, čo môže byť dobré a prospešné nielen pre nás.
Tvoriví ľudia vravia, že ten správny okamih zosúladenia myšlienok často prichádza nečakane. Často v noci, keď človek zaspáva. Ak dokáže vstať, vziať štetec, či pero a myšlienku zobrazí, spolupráca s Duchom Tvorivosti – Duchom Svätým sa môže podariť. Ak nedokážeme vstať, myšlienka sa stratí a už ju nikdy nemusíme nájsť, alebo už nikdy nebude mať takú silu, ako vo chvíli vnuknutia.
Staré civilizácie verili v spoluprácu svetov, ktoré chápeme s tými ktoré nechápeme. Dnešná doba všetko materializuje až natoľko, že si tvorivosti neváži, ani za ňu nie je vďačná. Ak aj preukazuje úctu tvorcovi, tak je to často bez toho, aby uznala, že k tvoreniu čohokoľvek, čo je dobré a krásne potrebujeme vždy spoluprácu s pôvodcom a prvým hýbateľom sveta a existencie.
Tvorivosť si dnes zväčša vážime, len ak sa dotýka hmotných prvkov sveta a nášho prospechu. Nehmotné a transcendentálne hodnoty dnešný svet spochybňuje, zosmiešňuje, ponižuje.
Sme zaplavený obrazmi, zvukmi, vecami natoľko, že strácame orientáciu a zmysel pre to, čo je sväté, presahujúce ľudské chápanie. V záplave vecí a slov nachádzame chaos. Máme potrebu neustále rozprávať. Bojíme sa ponoriť do ticha a myšlienok, aby nevyplávalo na povrch všetko, čo sme starostlivo zdupali do hĺbky. Lebo, keby to vyplávalo na povrch, prinieslo by nám to bolesť, slzy...
Tvorivosť prichádza len z ticha...často z bolesti, sĺz, potreby niečo zmeniť. Možno by nebolo márne dopriať si trochu tvorivého ticha a prekonať strach zo spolupráce s Duchom všetkej tvorivosti... Alebo, minimálne, si ju začať konečne aj trochu vážiť. Nielen tú svoju, ale každú, ktorá prináša do života dobré a sväté veci.
