Závislosť? Vylúčené!

Písmo: A- | A+

Príbeh osoby závislej na gamblingu o tom, ako by to mohlo a malo skončiť. Ale skutočne to tak aj skončilo?

Ďalší deň v práci za mnou. Pri dverách vyťahujem zamestnaneckú kartu, pípam odchod a rozmýšľam nad tým, že mám ešte nejaký čas, aby som si stihla vybaviť "svoje" veci a vrátiť sa domov tak, aby si manžel nič nevšimol. Na chodníku prehľadávam tajnú kapsu v kabelke, kde mám odložené všetky kreditky od účtov, o ktorých nikto okrem mňa nevie. Vytiahnem tú, pred ktorej bankomatom stojím a rozmýšľam, koľko vyberiem. Je stred mesiaca, väčšinu splátok mám nastavených na dvadsiateho, čiže o pár dní, budem musieť poslať dokopy na splátky niečo cez pätsto eur. Na monitore bankomatu mi svieti zostatok 605 eur, to je posledný tajný účet, na ktorom ešte mám peniaze. Vyberám 600 eur, veď keď pošlem splátky všetkých úverov, skoro nič mi nezostane. Takto môžem zostávajúcu sumu znásobiť, zaplatím splátky a ostanú mi peniaze nazvyš. Kreditku aj peniaze odkladám do kabelky, poobzerám sa okolo seba a čo najnenápadnejšie kráčam do najbližšej herne.

Zvítam sa tam s personálom, ktorý ma už dobre pozná, sadám za obľúbený stroj. Vyťahujem prvú stovku a vkladám ju do automatu. Najprv sa mi nedarí, no po polhodine hry, keď som do automatu nahádazala už všetkých šesť stovák, sa šťastena rozhodne oddýchnúť si a sadnúť si na mňa. Po ďalšej polhodine mám pôvodných 600 eur späť a aj niečo navyše. Je čas ísť. Manžel bude končiť v práci o chvíľu a ja musím stihnúť dôjsť domov skôr ako on, aby si nič nevšimol. No to, kvôli čomu som sem prišla, zniekoľkonásobiť posledné tajné peniaze, ktoré mám, sa mi nepodarilo a ja viem, že na to mám, že to vyjde. Bezmyšlienkovite nahádžem všetky peniaze naraz do automatu, počkám keď sa mi pripíšu ako kredit, s ktorým môžem hrať a začnem bezhlavo búšiť do stroja. 600 eur je zrazu preč ani neviem ako a mne svieti na monitore automatu veľká nula. Som trošku sklamaná, no za tie roky som si už zvykla. Snáď to vyjde na budúce.

Najprv však musím pohľadať nejakú ďalšiu super rýchlu pôžičku na internete, aby bolo z čoho zaplatiť splátky. Samozrejme zoberiem aj niečo navyše, veď tento krát to určite vyjde a sumu zniekoľkonásobím, zaplatím všetky dlhy na raz a budem z toho vonku. Ešteže sú tie pôžičky na internete v dnešnej dobe také dostupné. Utekám domov čo najrýchlejšie, odomykám dvere a na moje prekvapenie zbadám manžela, ktorý sa na mňa podozrievavo pozerá.

Úplne som stratila pojem o čase a došla domov o hodinu neskôr ako on, pri tom v práci končím oveľa skôr. Nasleduje spŕška obvinení, podozrení a dokonca aj nadávok. Ja, odolná voči všetkému a za tie roky dokonale vytrénovaná, vyťahujem zo skrine výhovoriek šuflík, ktorý som už dlho neotvorila a používam výhovorku, ktorú som už dlho nepoužila. No aj napriek tomu nasleduje hádka, krik, výčitky. Rozmýšľam, čo som spravila zle, prečo manžel dokonalej výhovorke neverí. Nakoniec obaja vyčerpaní hádkou ľaháme do postele. Manžel ma obíjme a ospravedlňuje sa mi, že mi neveril. Pravdepodobne ho presvedčil niektorý z mojich argumentov, no škoda, že neviem ktorý presne, aby som ho prípadne použila aj nabudúce. No možno už rezignoval, je unavený a v skutočnosti mi aj naďalej neverí, no niekde v hĺbke duše sa modlí, aby moje slová boli pravda a on sa mýlil. To je jedno, hlavne, že si priznal chybu, ospravedlnil sa a ja budem mať na chvíľu pokoj.

Cítim sa trochu hlúpo, lebo v skutočnosti by som mala byť ja tá, ktorá žiada o odpustenie. Veď predsa ja mu v jednom kuse klamem a ubližujem, no na teraz to nechám tak. Veď až tak zlé veci predsa nerobím. Pôžičky sú moje, dlhy tak isto, on o ničom nevie, nemusí nič platiť, tak v podstate nerobím nič zlé. Dá sa povedať, že by mi mal byť ešte vďačný. Na to, že som žena, zarábam oveľa viac ako on. Platím väčšinu poplatkov, robím nákupy. Na spoločne vysnívaný dom odkladám mesačne oveľa väčšie sumy ako on. A tak v záplave myšlienok zaspávam s pocitom, že v podstate nemám mať prečo výčitky svedomia, keďže moje problémy, ktoré sa manžela nijak netýkajú, náš rodinný rozpočet neovplyvňujú.

O pár dní neskôr so zdesením zisťujem, že už žiadna overená stránka na internete, mi nechce požičať, pretože nemám zaplatenú predošlú splátku. Desím sa predstavy, že o pár dní mi začnú na mobil chodiť esemesky o nezaplatených splátkach a niektorú z nich nestihnem vymazať a všimne si ju manžel. Rozmýšľam. Manžel odchádza do obchodu na rýchly nákup a ja mám trochu času. Pomaly otváram manželovu časť skrine, vsúvam ruku pod jeho čisté oblečenie a vyťahujem obálku s peniazmi. Myslí si, že o nej neviem, no už veľa krát mi poslúžila ako posledná záchrana. Požičané peniaze, som mu tam stihla vždy vrátiť skôr ako si ich prepočítal, čiže do teraz si nič nevšimol. Z kabelky vyťahujem tajnú kreditku, beriem "požičané" peniaze a len v papučiach vybieham do bankomatu, ktorý máme hneď pri vchode. Zadám možnosť vkladu, vložím peniaze, vyberám kartu a chystám sa rýchlo vybehnúť hore do bytu, aby si manžel nič nevšimol. Otáčam sa a rovno za chrbtom mi stojí manžel s nemým úžasom na tvári. Vidí ma, neučesanú, v papučiach a s kreditkou v ruke, ktorú v živote nevidel. Nemo kráčame do bytu. Zatvoríme dvere a v tom to začne. Manželovi totálne prepne. Kričí na mňa, obviňuje ma. Rozmýšľam, čo robiť. Čo si tentokrát vymyslieť, čo mu povedať. Neprichádzam však na nič. Uvedomujem si, že je koniec. Po tomto ma už navždy opustí.

Už mu nemôžem viac klamať. Nevládzem. V slzách si sadám na gauč, snažím sa ho upokojiť. Chytám ho za ruku, pozriem sa mu do očí a spustím. Hovorím mu o všetkom, o všetkých pôžičkách, splátkach, dlhoch. O všetkých výhrach a prehrách. Hovorím mu o všetkých klamstvách. Plače. Zadíva sa mi do očí, pohladká ma po líci a potom to príde. Strelí mi facku. Nedokážem tomu uveriť. Môj muž ma nikdy predtým nezbil. Bolí to, no až po tej facke, mi to konečne začína všetko dochádzať. To nie on mi vylepil, to ma poriadne vyfackal sám život. Ako som mohla tak dlho a hnusne klamať človeku, ktorého ľúbim? On stál pri mne, pomáhal mi, neopustil ma ani keď sa dozvedel o mojej závislosti. Závislosť. To slovo som si nikdy nespojila so mnou. Veď predsa ja nie som závislá, kedykoľvek si s tým dokážem seknúť. Len nech príde veľká výhra, všetko splatím a konečne vystúpim z toho kolotoča pôžičiek. Prečo som však do neho vstúpila? Lákalo ma to, nemohla som odolať tomu skvelému pocitu z hry. Vtedy, keď to začalo som vôbec nepotrebovala peniaze. Mala som všetko, no aj napriek tomu, ma to nútilo si zahrať a vyhrať.

Závislosť. To je to slovo, ktoré ku mne pasuje. Bola som slepá a naivná, no teraz to už vidím. Vidím plakať lásku svojho života. Ja som mu ublížila, oklamala. Som závislá a chcem sa dať liečiť, vyhlasujem. Neverí mi. Už ma zavrhol, zlomil nado mnou palicu. Vyčíta mi, koľko toho kvôli mne obetoval. Čím všetkým si musel prejsť. Už vraj nevládze na mňa dávať neustále pozor. Má pravdu. Po prvý krát vidím, že má pravdu. Ospravedlňujem sa. Prosím ho ešte o jednu šancu. Neverí mi. Nečudujem sa. Zostane však so mnou. Nechápem prečo, veď som mu tak veľmi ublížila. Ale som mu vďačná. Nesmierne vďačná a odhodlaná, tentokrát to nepokaziť a vynahradiť mu všetok čas, kedy som mu nevenovala dosť pozornosti, kedy mi s nadšením niečo rozprával a ja som mu prikyvovala len na oko, vôbec som nevedela o čom rozpráva, lebo som premýšľala nad svojimi problémami. Vrátim mu všetko, vrátim mu čas. Som rozhodnutá. Nastupujem na liečbu. Podstupujem radu vyšetrení, terapií, sedení, rozhovorov. Uvedomujem si všetko. Počúvam príbehy iných. Plačem. Tak veľmi som ublížila ľuďom, ktorých milujem a ktorí milujú mňa. Ublížila som aj sebe.

Už je to rok. Premýšľam o tom, aký je život krásny.

Ďalší deň v práci za mnou. Pri dverách vyťahujem zamestnaneckú kartu, pípam odchod a rozmýšľam nad tým, že mám ešte nejaký čas, aby som si stihla vybaviť "svoje" veci a vrátiť sa domov tak, aby si manžel nič nevšimol.
Pri bankomate vyťahujem kreditku, vyberám peniaze. Vkladám si ich aj s kartou do kabelky, poobzerám sa okolo seba a nenápadne kráčam tam, kam mám namierené. Domov stihnem dobehnúť len tesne pred manželom.

Zvítame sa pusou, porozprávame sa o tom, ako bolo v práci. Na večer som pripravila prekvapenie. Spolu sadáme za stôl k romantickej večeri. Manželovi som povedala, že oslavujeme rok mojej abstinencie a zároveň ukončenie liečby. Ďakuje mi za všetko. Hovorí, aký je na mňa hrdý za to, čo som dokázala, a že mu už neklamem. V tom mnou začnú lomcovať výčitky svedomia. Za celý rok som mu vôbec neklamala. Až dnes. Je to hrozný pocit, niečo pred ním tajiť. Chytám ho za ruku a vyjdem s pravdou von. Prezrádzam mu, že v skutočnosti som po práci nešla rovno domov, ale ešte predtým som si vybrala peniaze z bankomatu a šla...

Vyťahujem z kabelky fotku z ultrazvuku a bloček o platbe v hotovosti za gynekologické vyšetrenie. Nevie, na čo sa má skôr pozerať. Bál sa, keď som začala rozprávať. Teraz mu padol veľký kameň zo srdca a pomaly si začína uvedomovať, čo som mu vlastne povedala. Naša rodina sa rozrastie. Splní sa to, čo sme už dávno plánovali, no kvôli mojej mysli, ktorá bola neustále zamestnaná riešením problémov, sa to nikdy nepodarilo. Až teraz. Keď sa veci zmenili, myseľ sa vyčistila. Som šťastná.

Nechápem, ako som mohla žiť život ako pred tým. Uvedomujem si vlastne, že som nežila, len som prežívala, platila pôžičky a brala si ďalšie. Až teraz začal normálny život. No zatiaľ nie som úplne vyliečená. Prechádzam okolo herne. Necítim nutkanie, cítim hnev. Prečo nikto nezabráni tomu, aby boli podobné miesta otvorené? Prečo niekto dovolí, aby sa ľudia kvôli ich závislostiam dostali do oveľa horších situácií ako som bola niekedy ja? Prečo to nezakážu? Som naštvaná. Moje vnútro kričí, aj keď navonok sa snažím pôsobiť úplne normálne. Čakám na deň, kedy budem prechádzať okolo nejakej herne úplne bez povšimnutia, bez akejkoľvek emócie. Až vtedy si budem môcť povedať, že som

VYLIEČENÁ. 

Skryť Zatvoriť reklamu