Síce čoraz menej ľudí, ale stále väčšina sa bojí. Či už maďarov, bezbrehých kapitalistov, alebo systémových
riešení,ktoré by nútili jednotlivca k určitej zodpovednosti za svoje činy. Stále potrebujeme ruku
imaginárneho Veľkého brata, ktorému z vďaky za to, že nás ochráni pred nástrahami sveta v ktorom už nie je všetko nariadkované, ako vo svete nedávno zaniknutom. Stratili sme svoje riadky a zúfalo ich chceme späť.
Neveríme, že aj bez nich dokážeme kráčať ďalej. Radšej budeme kráčať po riadkoch hocijako kostrbatých za tým, ktorý akýkoľvek nezmysel dokáže povedať presvedčivo a s ráznym buchnutím po stole.
Chýbajú nám základné schopnosti: tvoriť si na vec vlastný názor, diskutovať (alebo súhlasíme, alebo s krvou
podliatymi očami kričíme). Neveríme, že je možné, aby ten čo nejde s nami, automaticky nemusel ísť proti
nám. Páči sa nám v čiernobielom svete, lebo v ňom dokážeme ľahko rozoznať čo chceme a čo nie.
radšej neuvažujeme o dôvodoch a dôsledkoch, lebo sa cítime bezpečne.
V mnohých túžba po slobode mysle už teraz víťazí, dúfam, že to bude demografiou resp. výmenou generácií a že to bude pokračovať. A ešte vyjadrím zbožné prianie, aby sme si my mladší pochopili, že je pre nás ozaj jednoduchšie vybehnúť na 2. poschodie základnej školy ako pre dôchodkyňu s bakuľkou (so všetkou úctou jej prislúchajúcou).
