Pondelok:
Bezim po chodbe a v duchu si hovorim: „co bezis, ved ti tu uz nikto neutecie“, pravym okom automaticky zaregistrujem cas na velkych nastennych hodinach: ukazuju pät minut po pol osmej. Pani S. stoji vo dverach svojej izby a znechutenym pohladom prechadza chodbou. Zrakom ostane visiet na mojej spotenej tvari a omrzene zadudre: „ clovek tu moze aj umriet a nikto si to nevsimne!“
Robim sa, ze som tuto poznamku nepocula a vitam ju slovami:“ dobre ranko Pani S., ako ste sa vyspali?“ „no ako, ako, tak ako vzdy, stale sa vypytujete to iste, dobre viete ze nemozem spavat! A este k tomu, idete neskoro! Dobre viete, ze ak sa presne o pol osmej nezacnem umyvat, nestihnem ranajky! Ale vam to moze byt jedno, vy taketo problemy nemate!“
Na perach mi visia slova: „ ranajky sa podavaju do desiatej, stihli by ste to aj na trikrat“ ale zahryznem si do jazyka a vchadzam do kupelne. Automatickymi pohybmi pustam vodu do umyvadla, na ktoreho kraj polozim dve zinky ,davam uterak na stolcek, otvaram puzdro s mydlom, Vesiam nocnu koselu na presne vymedzene miesto, pod nedovercivym dozorom pohladu Pani S. kvapnem do umyvadla presne 6 kvapiek olejceka (ak by ich bolo sedem, musim vodu vypustit a zacat odznova).
Medzitym posteliem, davam pozor aby bolo vsetko zarovno, nahladko…pohladom prebehnem stol, zarovnam servitku do priameho uhla k poharu,zacitim pach prebdetej noci a chystam sa otvorit balkonove dvere..STOP! Nie, este nesmiem, v nasom ranajsom rituali sa dvere otvaraju az po zapiti tabletiek…
Postavim sa do dveri kupelne a divam sa na Pani S. Myslienkami zalietam niekam inam….budem aj ja takato? Klast doraz na malickosti, presny postup pri vsetkom, co sa v mojej pritomnosti udeje? Asi ano, tato praca zanechava na mne stopy, o ktorych mozno zatial este neviem.
Preco je takato! Stale zachmurena, rozkazovacna, nespokojna s vsetkym, co pre nu robim! Ziadny kusok vdaky, ziaden pocit uspokojenia, neustale staznosti a vycitky, zasluzim si to???
Obratim sa k satniku a v skrytom rohu policky zbadam nieco, co mi v mozgu vystreli ako varovny signal. Kopec servitok, pozriem do rolatora a vidim servitky, dokonca jej kabelka sa neda zatvorit, aka je prepchata servitkami. Co sme sa to ucili??? Neprimerane zhromazdovanie a ukryvanie istych predmetov, moze znamenat mnoho, v tomto pripade (a s troskou fantazie) jedno: nastala faza, kedy dostava Pani S. strach zo stratenia istych funkcii vlastneho tela. Boji sa inkontinencie, boji sa, ze sa s nasou pomocou premeni na nesebestacneho tvora, ktory je od nas zavisly.
Divam sa na Pani S., a odrazu vidim zenu, ktora sa straca vo vlastnej bezmocnosti. Zmietana medzi dvoma hlasmi svetov: ten prvy jej nasepkava: „ cely zivot si sa vedela o seba postarat, nedopust , aby to zaslo niekam dalej! Neukazuj im tvoje slabiny, inac ta ostempluju ako neschopnu, navlecu ta do plienok a skoncis ako tie ostatne, bezcielne sa tulajuce zeny na oddeleni!! Bojuj!“ a ten druhy, vahavo, zatrasene: „ ty vies, ze sa nieco deje, uz nie si tou, ktorou si byvavala, citis ako ta hlava coraz viac nepocuva? V noci si si dokonca trikrat menila nohavicky, preco to nepovies sestricke?!“
Odrazu sa mi v dusi rozlieva pokoj. Vidim zenu, ktora sa nevzdava. Bojuje proti zakernym chapadlam choroby, ktore jej kusok po kusku beru vlastnu identitu. Bojuje vlastnymi zbranami, tym malom, co jej este ostalo.
Pani S., aj ked sa pozname uz zopar dni, vlastne sa nepozname. Maj so mnou trpezlivost,daj mi cas pochopit tvoju situaciu, a ja ti budem spolocnickou na tvojej trnistej ceste a aj ked ti tvoje bremeno nemozem a nechcem odobrat, budem stat za tebou a podopriem ta, ak ho uz nebudes vladat niest sama.
