"Raz,dva, tri "-vstáva s mojou pomocou z kresla, kde jej sedávali na kolenách vnučky a dnes už aj pravnúčence. Ťažkou nohou prekračuje schodík do sprchovacieho kúta...
"Vieš, tieto nohy sa už naslúžili dosť. Toľko kilometrov, čo sa nachodili, dnes už neprejde len tak hocikto. Každý sa dnes vozí len autami, voľakedy ani autobusov nebolo, či už do obchodu, alebo do kostola, na úrad či do školy, všade sme chodievali pešky. A dnes? Ľudia už ani nevedia, čo je to prejsť 20 kilometrov, keď ti treba lieky. Do roboty sa vozia autami a keď majú voľno, idú len tak neznaboh behať horedole. Aká zbytočnosť."
Zo sprchy sa ženie voda, naberá na teplote...
"Voľakedy sme veru takú vymoženosť nemali. Kto to kedy videl, zo steny vytekať teplú vodu. Veď sa človek ani nekúpal každý boží deň. A dnes? Ľudia ani na poli nerobia, v kanceláriách posedávaju a sprchujú sa každý deň, akoby to mal byť ich posledný. Kúria ako bezo zmyslu, no povedz, toľko svetských zbytočností."
Beriem do rúk sprchovací gél a nechávam ho stiecť na žinku....
"My sme si mydlo sami varili, zo svinského tuku. A stačilo nám. A dnes, ľudia už ani nevedia čo od rozkoše kúpiť. A potom sa čudujú, že majú tie všelijaké exémy a alergie. Nie, nie. Takú tú všetku chémiu, čo je dnes, sme chvála bohu nepoznali."
Pomáham jej vyutierať miesta dosucha tam, kam už jej ruky nedočiahnu...
"Dnes žijú ľudia pridlho. Načo je toto dobré. Pamätám si, keď som bola mladé dievča, ako sme mali v dedine veľmi, veľmi starého deda, myslím, že zomrel v 90tke. Čože je to dnes? Každý druhý sa takého veku dožije.Vtedy bol 60ročný človek, starý človek. Nečudujme sa, že peňazí na dôchodky je tak málo, keď takých ako ja, čo sa ani utrieť už sami nevedia, je čoraz viac.!"
Češem jej dlhé, celkom zošedivené vlasy...
"Keď sa na ulici pozrieš, často ani nevieš, kto je žena, a kto muž. Kto to kedy videl, aby si chlapi nechávali narásť dlhé vlasy, nedaj bože nosili náušnice aj retiazky, ale nie také s normálnym krížikom, oni si tam vešajú krížiská veľké ako hlava. A ženy? nielen že sa strihajú nakrátko, už človek ani nevie, čo za farbu vlasov vlastne majú, chodia ako papagáje, dokonca sa aj na bycikloch prevážajú. za mojich čias čosi nemysliteľné. Nie nie...nikdy som moje vlasy nedala ostrihať, ani zafarbit, a takéto so mnou pôjdu aj do hrobu.!"
Natieram jej zvráskavené dlane....
"Vidíš tieto ruky, tie sa narobili. Poctivou robotou takto ostarli. Nie ako dnes, hanbiť by sa ľudia mali. Dnes zvolia politikov, tí si nalúpia do zásoby, utečú do iných krajín užiť si tie peniaze. A čo sa stane? Ľudstvo je také hlúpe, že ich namiesto potrestania spať volá, a zvolí si ich opať. Kto to kedy videl....takýmto sa ešte odmeny dostane, ale obyčajný človek, čo od hladu rožok ukradne, ten pôjde do vezenia!. Taká nespravodlivosť."
Beriem do rúk starú zásteru a pomáham jej ju obliecť....
"Vieš kam sme chodievali ako deti zo školy na výlety? Do lesa. Bol ďaleko, dobrých 15 kilometrov, ale pre nás to bol veľký zážitok. Mamy nám na cestu uvarili vajce,zabalili kus chleba, do vendlíka dali vody a viac nám nechýbalo. Dnes? Nevedia už od rozkoše čo so sebou. Veľa peňazí ľudia majú. Preveľa, až priveľa. Detiská už na výlety veru nechodia. Oni lietajú Lietadlami!. Aj do takých tých pohanských krajín, že sa tí rodičia o nich neboja! A deti vlastných rodičov bijú.. Kdeže, voľakedy toto neexistovalo....onikať sa rodičom muselo. A čo starý človek povedal, s vážnosťou sa bralo. Veď kto vtedy viac vedel, ako staršina."
Vediem ju ku stolu, kde na ňu už čakajú raňajky....
"Ha, vieš čo dnes tie detiská vymýšľajú?Videla si už kuracie stehno bez kožky? Veru tak! Kožka im už nechutí. Že vraj to veľa mastnoty. Rozmaznané je to, toto naše potomstvo. Chleba s maslom im daj, čo ti na to povedia!
Tento svet je mi už tak cudzí.Ja už tomuto svetu nerozumiem. Všetko je také iné, a nik sa tomu nečuduje. Voľakedy bolo všetko úplne ale úplne iné."
Odchádzam, a cestou ku ďalšej klientke premýšľam nad tým, aké to bolo voľakedy,tak pred 30timi rokmi..
