Všedný deň na cestách za seniormi (2.)

" Mami, o chvíľu príde Júlia, a ty nie si ešte oblečená, mám ti s tým pomôcť?"
"Ja nikam nejdem! Nerozumiem, prečo si mi to nepovedala skôr, aby som sa stihla pripraviť. Stále vymýšľaš nejake somariny, a vôbec, zavadziam ti tu, chcela by si sa ma zbaviť aspoň na chvíľu že?. Ja viem, som len stará žena bez úžitku, nič zo mňa nemáš, len starosti. Ale to si mala vedieť skôr, ako si nás s otcom sem prinútila prísť bývať.Keby sa to nestalo, tak by ešte mohol žiť, ale nie, ty si taká sebecká a stále muselo byť po tvojom!"
"Mama prestaň stále tá istá pesnička, ty dobre vieš že Infarkt mohol dostať kdekoľvek. To si fakt myslíš že som zodpovedná aj za jeho smrť, za čo všetko ešte, kedy mi už prestaneš všetko vytýkať! Preboha, pozri sa na seba, veď sa už nedokážeš sama o seba postarať, mala som vás vari dať do Domova Dôchodcov?!"
Mária sa zadíva na matku zaslzenými očami. Kde je jej milujúca matka, ktorá nikdy nerobila rozdiely medzi ňou a sestrou Júliou. Ktorá tu bola pre nich vždy, keď ju potrebovali. Od malička im vštepovala zásady slušného správania, učila ich čo je v živote dôležité, jej hodnotový rebríček - prispôsobený vtedajšej dobe, bol základným prvkom pri posudzovaní a áno, aj odsudzovaní konania ľudí okolo nej. Ich matka bola človekom, ktorý veľmi často používal vetu: "čo by na to povedali ľudia".
--------------------------------------------------------------------
Júlia sedí s matkou v kaviarni veĺkého nákupného centra. Tá sa neustále nepokojne mrví na sedačke. Obzerá sa okolo seba, ktovie, čo jej priebieha stále tou mysľou. Na druhej strane, Júlia nerozumie sestre Márii, aký problém to vlastne s mamou má. Veď je vo svojich osemdesiatich rokoch ešte celkom sebestačná, občas síce potrebuje pomôcť s maličkosťami, ale s tým Maria musela predsa rátať. A nesmie zabúdať hlavne na to, že dostali dom po rodičoch, kde už býva Máriin syn s rodinou. Veď sa sama ponúkla, že za to opatrí rodičov do ich konca.
"To nie je normálne, voľakedy mala každá šálka na kávu normálne uško, dnes si už človek ani prst cez uško nedokáže prestrčiť, kto to kedy videl, takéto hlúposti vymýšľať!" - zahundrala mama a pokrútila neveriacky hlavou.
"Ale mami, čo sa zas rozčuľuješ nad blbosťami, vychutnaj si radšej tú kávu s koláčikom, nech tu nie sme zbytočne" zasmeje sa Júlia.
"Ved sa len pozri na tú tortu , koľkože to stála ? Jedno euro dvadsať? , neuveriteľné. Za to by som doma voľakedy upiekla celý plech - veď toto ani žiadna torta nie je, len kus tvrdého cesta, a o tej plnke ani nehovorím. Neviem načo si ma sem ťahala, zbytočne len rozhadzuješ peniaze!. Ja keď som bola v tvojom veku, veru sme sa takto rozhadzovať nemohli. Každú ušporenú korunu sme vkladali do domu, aby ste mali kde vyrastať, a teraz, čo sa s tým domom stalo - pozri sa na tých mladých od Márie, o nič sa nestarajú, bohvie či tam už nezačalo zatekať. Určite nás už poohovárali v celej dedine.Váš otec sa musí v hrobe obracať!"
"Preboha mama, už prestaň! Kto má stále počúvať tie tvoje reči. Stále dookola to isté - pozri čo robia tí, pozri čo robia oní, čo by na to povedali ľudia. Prestaň už všetko a každého ohovárať. Nedá sa to už počúvať!"

---------------------------------------------------------------------
Matka Márie a Júlie sa ocitá v odobí života, kedy všetky nespracované emočné zážitky života vychádzajú napovrch.
Celý život prežila v naliňajkovanom spôsobe života - čo sa má a čo sa nemá. Pomáhalo jej to vyhnúť sa istým spôsobom komplikáciám. Túžila po živote plnom ocenenia, aby o nej nik nemohol raz povedať: "pozrite sa, ona sa pošmykla".
Prečo bolo - a je, ocenenie a úcta iných pre ňu také dôležté....vari sa jej nedostalo od rodičov dostatok lásky a ocenenia v detstve , nemala sa ako naučiť vážiť si samú seba, a nebyť závislou od toho, čo povedali susedia......
To je jedno. Všetko by to bola len interpretácia. Podstatné je jedno. Momentálne sa ocitla medzi tými - nazveme ich "nešťastne orientovanými".
Sú úplne závislí na svojich denných rituáloch. Akákoľvek zmena, ich dokáže rozhádzať aj na hodiny či dni. Vezmite im ich pravidelnosť, rituály, známe priestory - premenia sa na obžaluvavajúcich, stratených, vyčítajúcich, emočne nechápajúcich ľudi. Vidia všade len neprávosť, poukazujú na to dvihnutým prstom. Predsa nemôžu ukázať svoje slabiny. Bránia sa pred stratou svojich kognitív. Ich vnútro priam kričí po pomoci, volá po úľave, túži po ocenení....cítia sa nepotrební, chrobační......
Skôr ako sa dostanú do ďalšej fázy,medzi človiečikov nazývaných "stratených v čase" - kedy im už nebude záležat na tom, či niekto pobadá ich slabosti a dezorientáciu, ich neschopnosť reagovať ako predtým, pomôžte im, ak patria do vášho života. Pomôžte hlavne sebe. Dajte im to najpotrebnejšie v tejto chvíli: OCENENIE.
Mária, povedz matke, ako ju ľúbiš, opýtaj sa jej, ako veľmi jej chýba váš otec...ako sa s tým - a či sa vôbec dokázala vyrovnať s jeho smrťou. Opýtaj sa jej, či jej chýba pocit domova, aké to bolo, keď vlastnoručne tehlu za tehlou s otcom ukladali....pomôž jej nájsť svoje miesto a byť ešte užitočnou.
Vaša mama nedokázala celý život vystúpiť z toho bludného kruhu zvaného "čo by povedali na to ľudia" - vsetko sa má robiť tak, ako sa to patrí. Aj teraz sa v ňom točí a krúti, nedokáže vám povedať, ako si váži vašu snahu postarať sa o ňu. Nedokáže to z jediného dôvodu: nik ju nenaučil, ako sa vysporiadať so stratami. A teraz straca sebestačnosť - a jediným spôsobom, ako sa s tým dokáže vyrovnávať, je ukazovať na chyby iných.

Článok je založený na informáciach vo vzdelávaní sa v oblasti Demencie a komunikácie formou Validácie. Taktiež zo získavania praxe v opatrovaní starých osôb v mobilných službách jedného rakúskeho mestečka.