Aj málo spánku musí stačiť - vlak si to už šinie nemeckou krajinou, čoskoro sme v cieli cesty. Pred šiestou sme už všetci prebudení. Skladáme ležadlá, od sprievodcu dostávame občerstvenie - sladké pečivo a škatuľku džúsu. Z chodbičky sa stále ozýva dohadovanie v slovenčine. Akýsi rodáci nadávajú svojmu pripitému parťákovi, čo údajne celú noc nezastavil klapačku. Od piatej som ho jeho pindanie nesúce sa z chodbičky počúval spolu s Gestyho chrápaním, takže ich námietky sú určite oprávnené. Ak bol takto rozbehnutý po celú noc, mali ho dávno vyhodiť z vlaku. Predpokladám, že cieľ tejto skupinky Slovákov je totožný s tým našim.
Okolo šiestej ráno vystupujeme na mníchovskej hlavnej stanici spoločne s nemecko-talianskym párikom. Pomáhajú sa nám zorientovať, mladý Nemec nám v automate naprogramuje kúpu skupinového celodenného lístka na metro. Potom nám robí tlmočníka s nemeckými policajtmi, ktorí postávajú pred úschovňami batožiny. Onedlho je nám jasné, že za žltú pásku sa nedostaneme. Nemci berú varovaniam pred teroristickými útokmi vážne, batožinu si tu neodložíme. Rozlúčime sa s našimi sprievodcami, Jano Bič Boží venuje ochotnému Nemcovi poslednú plechovkou slovenského piva.
Až po návšteve toaliet na železničnej stanici, ktoré sú jasným dôkazom, že Nemci sú o pár levelov vyššie, prehodnocujeme strategické plány. Ideme do metra – smer autobusová stanice, z ktorej máme plánovaný odchod z Mníchova. Za pár minút sme na okraji Mníchova. Kráčame presklenou chodbou smerom k autobusovej stanici.
V diaľke sa črtá obrovský lietajúci tanier – štadión Allianz – Arena. Keď sa vymoceme z bludiska čakární, zostupujeme po schodoch priamo na autobusové nástupište. Tu konečne nachádzame tak prepotrebné boxy na úschovu batožín. V hrubom betónovm stĺpe je niekoľko desiatok dvierok, stačí vložiť batoh, vhodiť euro a zaklapnúť dvierka. Ja ako technický antitalent to zvládnem na prvý krát, Gesty s Janom chcú ušetriť, veci si vkladajú do väčšieho spoločného boxu. Gesty veľa špekuluje, dvierka sa mu opätovne odisťujú. Na tretí pokus a po vhodení tretieho eura je box konečne zatvorený - Gesty je vytočený, nechápe, ako sa to mne mohlo tak ľahko a lacno podariť. Mňa momentálne vytáča akýsi turecký Nemec alebo nemecký Turek. Zamenil som mu nejaké mince, kým moji kamoši maturovali s batožinou, a teraz chce znova meniť a rozmieňať. Stále čosi nemecky drmolí, špekuluje, začína mi liezť na nervy, prd mu rozumiem. Rozladene ukončím ďalšie vymieňanie a s jediným ruksakom, v ktorom máme fľašu minerálky a bundy pre prípad ochladenia, sa vraciame znova na metro. Smer Theresienwiese.
V vagóne metra dostávam záchvat paranoje. Zo správ vieme, že teroristi si robia zálusk aj na mníchovský pivný festival. Ku Gestymu si sadá starší počerný muž s podozrivou aktovkou. Pri stredných dvierkach sa objavuje zahalená moslimka na invalidnom vozíku, vedľa nej červený kufor na kolieskach. Na ďalšej stanici žena zázračne vstáva z vozíka a spolu s nejakým mužom si sadá na voľné sedadlo. Rozmýšľam, čo vybuchne skôr - pracovná aktovka muža, oproti ktorému stojím, alebo ten odrazu opustený kufor. Vagón sa plní dospelými, ale aj malými školákmi. Ak sú moji podozriví skutočne teroristi, tak to vyzerá na titulnú stránku. Radšej ako v štatistike obetí by som bol už v nejakom pivnom stane. Rátam zastávky, na každej sa premáham, aby som neprebehol do vedľajšieho vagóna. Konečne stanica Marienplatz, s úľavou vypadneme zo súpravy metra. Aj Gesty sa priznáva, že s napätím sledoval pohyby rúk spolucestujúceho. Chvíľu blúdime v podzemí, medzi výťahmi a eskalátormi, až sa konečne dostávame na povrch mníchovský. Vyťahujem foťák, Jano Bič Boží zasa kameru. Kocháme sa historickými budovami, kvetinovou výzdobou, pivnými suvenírmi vo výkladoch. Atmosféru metropoly nasávame z plných pľúc. Navôkol počuť okrem nemčiny aj mnoho ďalších cudzích jazykov. Samozrejme, stretávame aj Slovákov - ktovie, prečo je ich tu toľko... :o)
Odrazu chytím nervy - pripravené mapy i s trasami metra som nechal v úschovni batožiny. Keď svoju zábudlivosť predýcham, hľadám nejaké informačné centrum. Onedlho niečo podobné nachádzam. Všade v stojanoch sú propagačné materiály, brožúrky, mapy. Niektoré mi padnú do oka, beriem ich do rúk a mladej Nemky za pultom sa kostrbatou nemčinou pýtam, koľko ma to bude stáť. Samozrejme, je to zadarmo, opäť som zabudol, že som už na Západe.
S prehľadnými mapkami ideme neomylne do pivného raja. Pri plagáte pozývajúcom na erotický festival sa zastavíme.
Toľko kultúrnych lákadiel pre chlapov v jednom meste! Chvíľu uvažujeme, čo by bolo keby... a potom smäd definitívne zvíťazí.
