Opäť sme nadmieru spokojní a rozhliadame sa.
Všade navôkol sa konzumuje, dostávame hlad. Najprv zastavím dievčinu s gigantickými praclíkami, jeden kúpim na koštovku a vzápätí si ho všetci traja rozporcujeme.
Komunikujeme s okolím, za nami evidentne sedí skupinka z britských ostrovov. S množstvom vypitého piva mi úmerne klesajú pamäťové schopnosti, ináč by som sa chlapíka v bielo-zelenom pruhovanom drese nepýtal, či je fanúšikom Glasgow Rangers. On je samozrejme z tábora jeho najväčšieho súpera - fandí Celticu Glasgow. Keby sme boli u nich doma, určite by to považoval za provokáciu, ale v uvoľnenej atmosfére pivného stanu sa nad mojou pribrzdenosťou povznesie.
Moji parťáci evidentne chytajú slinu, objednávajú si ďalšie kolo. Pred cestou sme si tri veľké pivá na hlavu stanovili ako maximálny limit, aby sme logisticky zvládli cestu späť na rezervovaný autobusový spoj do Prahy, takže začínam mať obavy, že limity sa začínajú meniť. No až tak zle na tom nie sme - postaršia nesympatická čašníčka sa nás pri platení márne snaží obabrať, no matematika nám ide lepšie ako jej. Rozhodneme sa vyskúšať grilované kura, ktoré je drahé ako sviňa, ale chuťove je výborné. Asi tak po dvoch hodinách sa rozhýbeme, na stojáka si overíme funkčnosť prietokového ohrievania a ideme na vzduch.
Pud sebazáchovy nám hovorí, že si treba dať prestávku. Prechádzame sa hustnúcim davom, potľapkávame kone ťahajúce pivovarský voz a mierime k atrakciám zábavného parku.
Niektoré z nich, na ktoré by ma ešte predpoludním nedotiahli ani párom volov, sa mi zdajú odrazu neodolateľne lákavé.
Žiadna malá horská dráha, ktorú mi odporučil Rišo z vlastnej skúsenosti! Idem rovno na veľkú v tvare olympijských kruhov, dokonca sa mi podarí nahovoriť aj Jana.
U Gestyho si nechávame veci, ja si akurát beriem do ruky foťák, črtajú sa jedinečné zábery. O chvíľku už sedíme pripútaní vo vozíku a jazda sa začína. O pár sekúnd mám pod nohami nebo, strácam orientáciu a na druhej strane sa rýchlo zoznamujem s gravitáciou a odstredivou silou.
Aspoň na vrchole ktoréhosi kruhu, niekoľko desiatok metrov nad zemou, sa snažim cvaknúť nejaké fotky. Problém je vymáknuť ten správny moment. Zrýchlenie mi buď zaborí hlavu do opierky alebo ak ju mám v predklone, nedokážem sa vystrieť. Matne si uvedomujem, že počas šialenej jazdy mi z foťáka padá baterka ku nohám na dno vozíka.
Keď konečne zastaneme, ako omámený hmatám v okolí nôh. Neuveriteľné, mám baterku, vôbec neodletela kamsi do stratene. Gesty vidiac našu eufóriu sa tiež ocitá v pokušení. On, ktorý sa ešte pred pár dňami dušoval, že ma na háku akúkoľvek atrakciu. Vyberá si zábavku v podobe gigantického tĺčika. Mne už stačila jazda na horskej dráhe, ale Bič Boží sa dá nahovoriť. Tentokrát zostávajú veci u mňa a na starosti mám aj obrazový záznam.
Natáčam i fotím, ako sa tĺčik ukončený lavicami dvíha do výšky. V najvyššom bode sa lavice preklápajú a revúci ľudia visia dole hlavou. Vzápätí padajú dole v kyvadlovom pohybe. A ja som rád, že tam nie som.
