Meškanie beriem ako samozrejmosť po júnovom zážitku, keď sme v noci prišli na rýchlik, ktorý meškal 60 minút a po hodinke meditácie pri káve v nočnom bare sme zistili, že realitou je 90 minútové meškanie.
V tento októbrový deň rýchlik do Bratislavy meškal iba 15 minút, čo bola skvelá správa a spolu s rodinou sme plní optimizmu, s lístkami CityStar zabalenými v peknej reklamnej obálke so sloganom „Spoznávajte s nami svet“ nasadli ráno do vlaku. Vedeli sme, že na prestup do EC v smere Budapešť-Bratislava-Brno-Praha zostáva podľa cestovného poriadku 13 minút, ale dúfali sme, že náš rýchlik stratu doženie, alebo ho operatívne zastavia v Galante a umožnia nám rýchly prestup na EC, ako sa to už párkrát stalo. Náš národný dopravca nám však – ako inak – opäť nachystal prekvapenie.
Od Zvolena sme sprievodcu nevideli, čo nás asi malo varovať. Podcenili sme to. Na stanici v Leviciach nás už však zaujal prúd cestujúcich smerujúcich von z vlaku. V reproduktore sa rozoznela monotematická melódia : „halali-halali-halali-halali“. Trvalo to niekoľko minút, vypnúť sa to nedalo, tak sa v nás prebudilo podozrenie, že sme sa stali obeťami nejakého psychologického experimentu zo strany železníc. Keď zvukové týranie konečne utíchlo, jedného mladého spolucestujúceho trklo:
„Asi je výluka.“
Všetci v kupé sme sa odrazu dali do pohybu ako pri ostrom požiarnom poplachu. Zo súpravy sme vybehli medzi poslednými, pristavené autobusy pred stanicou už boli takmer naplnené cestujúcimi. Zadychčaní sme si našli miesta na sedenie v poslednom autobuse a potom sme dlhé minúty čakali na odchod do stanice Lok. Tam sme sa opäť presunuli do pristaveného rýchlika a pokračovali v ceste. Odrazu sa objavili aj sprievodca i sprievodkyňa, aby definitívne pochovali našu nádej, že v našom hlavnom meste stihneme prípoj do Brna. A tak sme prišli do Bratislavy s polhodinovým meškaním a rezignovane sadli do staničnej reštaurácie. Za tú hodinu a pol čakania na dalšie EC sme stihli zistiť, že v reštaurácii čapujú nechutné slovenské europivo a že podnik nemá vlastné toalety, ale delí sa o ne so všetkými návštevníkmi stanice. Náladu nám napravilo až chutné jedlo a skvelý čapák v Brne.
Na druhý deň, pri návrate pre zmenu trochu meškal spoj EC z Brna do Bratislavy. Rýchlik Slatina však na nás, cestujúcich, počkal, čo bolo od neho veľmi milé. Horšie už však bolo, že bol naprataný do prasknutia a chodbička, kde ešte zvýšilo miesto na státie, dosť zaváňala močom a starinou. Aj v prípade, že mám miestenku, bolo by dosť náročné, pretlačiť sa na konkrétne miesto. Cestujúci dochádzajúci do Bratislavy za prácou a štúdiom evidentne výzvy na uprednostnenie železničnej dopravy prijali, akurát že dopraca na túto situáciu nereagoval posilnením prepravnej kapacity. Našťastie v Galante a Šali sa vlak výrazne vyprázdnil a dalo sa sadnúť. Vo Zvolene sme znova museli svoje miesta opustiť, odopájali niekoľko vagónov súpravy, ale teraz nám to prišli oznámiť aspoň posunovači. Domov som prišiel s polhodinovým meškaním, unavený, ale s hrejivým pocitom, že to mohlo byť aj horšie a bohatší o poznanie, že naše železnice nám okrem poznania sveta umožňujú spoznať aj stres, a vôbec sa tým v rámci prezentácie sužieb nechvália.
