Na bicykli som sa v jedno horúce popoludnie vracal z hríbov, cyklistická fľaša prázdna, takže som už bol vo fáze značne dehydrovanej púštnej ťavy. Cestou domov som odparkoval bicykel v jednej záhradnej reštaurácii. V ponuke mali domáce značky, tak som to ovplyvnený reklamou riskol, a objednal som si Extra Cold Zlatého Bažanta. Priznám sa, mám hrdlo dosť citlivé na oxid uhličitý, na ktorý je bohatá väčšina nápojov a sladké lepkavé šťavy mi v lete málokedy uhasia smäd, preto to pivo. Tešil som sa, ako sa z chuti napijem... Až kým – intuícia ma varovala – som si opatrne nedal prvý glg. Do úst sa mi dostalo čosi studené a pŕhlivé, čosi ako riedka pasta tvorená miliardami mikroskopických bubliniek oxidu uhličitého. O uhasení smädu nemohlo byť ani reči, každý glg som musel prevaľovať na jazyku, kým som našiel odvahu ho prehltnúť. S nápojom som sa trápil skoro polhodinu, testujúc si svoju pevnú vôľu. Napokon si to odniesol si to môj doštípaný jazyk a ja som bol bohatší o prvú a zároveň aj poslednú skúsenosť s Extra Coldom. /Objektívne sa priznám, že klasický fľaškový Zlatý Bažant alebo Kelt sa občas ocitne v mojom nákupnom vozíku./
Pár týždňov predtým som trávil dovolenku na malebnom mieste, v obci Vyhne. Príjemné prostredie, super kúpalisko, akurát v ponuke čapovaných pív dominovala jedna značka – Steiger. Vzhľadom na chýr som sa jej úspešne vyhýbal, uprednostňoval som plechovkové či fľaškové pivá českých značiek, dokonca v jednom penzióne plzeňský mok aj čapovali. Nakoniec sa mi domáce pivko do ruky predsa len dostalo. Objednal ho pre nás kamarát v naivnej viere v jednom stánku na kúpalisku. Opýtal som sa ho, že či vie, čo pije.
Začalo mu dochádzať, a keď sa napil, svoj dojem opísal slovami: „Človeka aspoň pochytí taká nostalgia...“ Musel som mu dať za pravdu – v čase nebohého socializmu sme ako študenti neboli až takí nároční a prieberčiví...
A do tretice ďalšia skúsenosť – Veľkopopovický kozel, kedysi u mňa a v okruhu mojich známych veľmi obľúbené pivo. Kým sa vyrábalo v mieste svojho zrodu. Po prenesení výroby k nám som vnímal zmenu jeho chute i kvality. Neviem, čím to je – či je iná voda alebo proste tomu chýba český sládek, pretože licencia by iné zmeny dopustiť nemala, ale už to nie je to pravé orechové...
Priznávam, moje vyššie uvedené dojmy a hodnotenie sú subjektívne, ale aj tak si myslím, že presun celej výroby slovenského piva do rúk dvoch monopolov jeho kvalite skôr uškodil. Kdesi som zachytil ironickú poznámku, že slovenské pivo je všade rovnaké, menia sa iba jeho etikety. Takže na mojich stupňoch víťazov zatiaľ zostávajú pivá varené na západ od rieky Moravy... Nechcem robiť reklamu, tí čo majú rovnaký názor, vedia, aké značky sa skrývajú pod písmenami S P B K... Na zdravie!
