Manželka pracovala v popoludňajšej smene a syn bol v umeleckej škole , ticho v byte ešte nič nenaznačovalo. Prvé stopy prípadu som objavil na dlážke vedľa trónu z porcelánu. Fŕkance vody všade naokolo. Poutieram a zdvihnem zrak – na vešiačiku prázdna rolka, na poličke iba servítky ako núdzové riešenie. Čudné, bol som si istý, že ešte máme nejakú rezervu. Do koša na odpadky hádžem posledné smeti, chystám sa vyniesť obsah do kontajnera. Zrazu tam objavím corpus delicti – celý, napoly premočený kotúč toaletného papiera. Tá moja žena! Telefonovali sme spolu a ona mi nič nespomenula. Ešte mi raz skúsi vyhodiť na oči moje nešikovné ruky.... Aspoň mi mohla povedať, že mám v meste doplniť zásoby. No teraz už do mesta nejdem ani za svet!
Večer prebehne ako obvykle. Syn sa vráti z hudobnej, prevalí sa na posteľ pred telku. Dotlačím ho k úlohám a môžem chystať niečo pod zub. Potom si čas delíme medzi počítačom a televízorom. Keď konečne zalezie pod paplón, sadám pred monitor a pustím sa do najnovšej strieľačky. Záverečný level je ťažky oriešok, strideri / znalci vedia, o čo kráča / sú ako besní a tak po chvíli časožrúta rezignovane vypínam. Stíham to skôr, ako manželka zašramotí kľúčom vo dverách, takže si už nemusím vypočuť ďalšie obvinenie zo závislosti na počítači. O chvíľku už útočím ja:
„Keď sme spolu okolo obeda telefonovali, mohla si mi povedať, že si utopila toaleťák.
Mohol som doplniť zásoby...“
„Ja?!“ moja polovička vyvalí oči. Evidentne je mimo obraz, o ničom nevie. Bingo! V hlave sa mi rozsvieti. Synátor bol zase raz ticho ako pena. Mohlo ma to napadnúť.
Ráno, keď rozlepím viečka, už sa náš takmer dvanásťročný syn motá po byte. Dáva dokopy svoje rozhádzané šatstvo. Okamžite, ešte v polohe ležiaceho strelca zaútočím: „Keď budeš nabudúce opäť šikovný a spadne ti hajzlák do misy, treba to povedať. Máš predsa mobil! Mohol som kúpiť nový.“
Syn je zaskočený výčitkou a nečakaným odhalením.
„Dobre... dobre...“ mrmle. „Ale ako si vedel?“ opýta sa s čarovnou naivitou, aká je vlastná iba deťom.
Niečo mu odvrknem, ale v duchu sa usmievam. Tajomstvo mu neprezradím dokiaľ budem živý – veď najviac tajomstiev majú detektívi....
