Smutný súmrak Slovenskej pošty

Pošte sa vlastne vyhýbam podobne ako čakárni u lekára, šeky či inkaso riešim elektronicky, no doporučený list ma tam donútil ísť. Prvou triedou už neposielam nič, skúsil som to jediný raz pred pár rokmi, dôležitá zásielka sa stratila na desať dní, v rukách som nemal nič, čím by som podoprel reklamáciu. Podací lístok doporučenej zásielky je aspoň malá istota. S elektronická verziou papierového podacieho hárku zatiaľ nemám skúsenosti, list treba odovzdať pošte tak či tak, skúšam to teda klasickým spôsobom.
Štyri klientske pracoviská na jednej strane, štyri na druhej, dokopy osem rovnako ako pred rokmi . Pribudol však stolík s mladým pracovníkom označený ako nepeňažné pracovisko. Z tých ôsmich okienok, prípadne stolíkov je v prevádzke len päť. Klasika. Z tých piatich preberajú listové zásielky len pri dvoch. Napriek tomu, že doručovanie listov je prioritnou funkciou pošty od jej samotného vzniku, napriek tomu, že je pondelok, krátko po tretej hodine popoludní. Ľudia vracajúci sa z práce, administratívne pracovníčky s plnými taškami komerčnej pošty - všetci stoja v dvoch dlhých radoch. Keďže chcem podať doporučený list, potrebujem podací lístok. Nechcem sa prepchávať popri čakajúcich a rušiť pracovníčky, ktoré sa preberajú desiatky listov od jednotlivých zákazníkov. Obrátim sa na osamoteného muža za „nepeňažným" stolíkom. Je plný ochoty, o jeho služby je momentálne nulový záujem, žiaľ, podacie lístky nedrží. No veď načo...
Takže predsa sa pretlačím na pár sekúnd k okienku, vo vhodnom momente vyruším pracovníčku s mojou prosbou. Dostanem podací lístok, vycúvam, pre istotu ho už vypĺňam stojac v rade na poslednom mieste. Kým by som ho vyplnil pri pulte, ktovie, koľko ľudí by sa nazbieralo. Ďalšiu štvrťhodinu čakám, prehriaty vo vykúrených priestoroch, namiesto vitrínok by som privítal vešiaky na zavesenie zimnej vetrovky. Tak rád by som niekomu vynadal, no viem, že poštové úradníčky sú v tom nevinne.
Geniálni manažéri , ktorí racionalizáciu a zefektívnenie poštovej služby riešia hlavne prepúšťaním radových zamestnancov a rozhodením náplne práce na zvyšok osadenstva, sú, žiaľ, ďaleko. Na konci roka sa nezabudnú spokojne potľapkať po ramenách, rozdeliť si tisícové odmeny, prípadne zlaté padáky.
Odbúranie štátneho monopolu Slovenskej pošty prišlo neskoro, a v mnohých mestách je zatiaľ formálne. Pôvodcovia tristného stavu na poštách už dávno mali radšej utierať prach na vitrínkach s komerčným tovarom. Žiaľ, mnohí z nich sa už tešia pekným prachom, ktoré získali na úkor zamestnancov a vytiahli z peňaženiek klientov.