Nemám predstavu, ako často a či vôbec sa ľudia v živote zamýšľajú nad tým, aké budú ich posledné slová... Každopádne, rozličné výroky zo záverečných hodín bytia už boli zaznamenané pre ďalšie generácie nasledovníkov. Mnohé sa už dávno nachádzajú aj na internete – zábavné i poučné.
Z tých ošúchaných vtipov určite poznáte: Pokoj chlapci, toto je nulák; Cítiš ten plyn, zapni svetlo! ; Prosím si ešte z tej hríbovej polievky; Tu je hrubý ľad. Tu prejdeme! ; Len cez moju mŕtvolu! ; atď...
Posledné perly slávnych ľudí ma zaujali ešte viac : britský premiér Winston Churchill sa rozlúčil so slovami „Všetko je nudné", írsky spisovateľ Oscar Wilde, vždy obklopený luxusom, aj na smrteľnej posteli usrkával šampanské so slovami: „Umieram, ako som žil, nad svoje možnosti." Waleský básnik Dylan Thomas tesne pred tým, ako upadol do definitívnej alkoholickej kómy, prozaicky skonštatoval: „Vypil som 18 pohárov čistej whisky. Myslím, že je to rekord." Ludwig van Beethoven umrel s nádejou: „V nebi budem počuť.“ Sklamanie Gaia Iulia Caesara: „Aj ty, Brutus!“ pri násilnej smrti pretrvalo storočia. Auguste Comte na záver neskromne, ale úprimne poznamenal: „Aká nenahraditeľná strata...“ Pierre Renoir umrel ako optimista: „Je mi čím ďalej, tým lepšie.“ A naopak , rímsky cisár Vespasianus nemal radosť zo svojho povýšenia: „Beda, zdá sa mi, že sa stávam bohom.“ A prečo tento môj záujem?
Dôvodom je skutočnosť, že som pravdepodobne spoznal tie svoje posledné slová. A ich prízemnosť (?) a jednoduchosť ma vôbec neteší. Vykríkol som ich vracajúc sa zo zberu húb. Rútil som sa na bicykli z lesa po úzkej, rozbitej asfaltovej ceste. Cesta bola z kopca, tak som sa v tej rýchlosti sústredil na obchádzanie dier a výtlkov. Pri tom slalome som vletel do zákruty, v ktorej sa nečakane oproti mne zjavil tmavý automobil luxusnej značky. Bol som takmer v strede cesty a jeho predné nárazníky pár metrov od môjho predného kolesa. Auto sa nemalo veľmi kde uhnúť a ja som už v duchu videl svoje telesne tekutiny rozmazané na kapote auta a drsnom asfalte pred večným zatmením. Ani neviem ako sa mi v poslednom zlomku sekundy podarilo reflexívne strhnúť riadenie rozkmitaného bicykla na pravý kraj cesty. A v tom istom zlomovom momente, ktorý bol takmer posledný v mojom živote, vyletelo z mojich pier naše typicky slovenské, ošúchané: „Do p..e!“ Viem, možno tomu chýba múdrosť, vtip či hĺbka, ale podvedomie v čase desu neklame. Takže ak sa chcete poslednými slovami zapísať do dejín alebo aspoň do duší svojich najbližších, premýšľajte už teraz, fičte životom o trošku pomalšie a hlavne buďte opatrní...
