Už dlhší čas mám pocit, že Slovensko končí na západ od Galanty a južne od Detvy. Neboli sme zaujímaví pre vlády minulé, a nestará sa o nás ani vláda súčasná. Teda mám tým na mysli seriózny záujem o ekonomické a kultúrne pozdvihnutie zanedbaných regiónov a nie žabo-myšie vojny o to, či bude na námestí v jazykovo zmiešanej obci stáť socha Turula alebo sv. Cyrila a Metoda. Do diaľnic na severe sa už roky tlačia desiatky miliárd korún, o rýchlostnej komunikácii, ktorá by za oveľa nižšie náklady mohla prepojiť juh krajiny sa stále iba vedú plané reči. Bodaj by nie, z drahých tunelov sa viac vytuneluje. Niet divu, že investori zväčša biele miesta na mape krajiny odignorovali a teraz na západnom Slovensku zápasia s nedostatkom pracovných síl. Reči o mobilite pracovnej sily sú na smiech – mladí ľudia z južných regiónov už za prácou emigrovali, ale za hranice tohto štátu a kvôli podstatne vyššej mzde. A tí postarší, s deťmi, so životnými partnermi, či menej jazykovo zdatní si môžu vybrať – môžu chodiť na týždňovky do montážnych dielní automobiliek, alebo strácať čas a peniaze každodenným dochádzaním na vzdialené pracoviská, alebo môžu lacno predať byt či dom na južnom Slovensku, presťahovať celú rodinu a potom splácať miliónovú hypotéku za bývanie v Bratislave či Žiline. Žiadne z načrtnutých riešení nevzbudzuje nadšenie. To sa totiž odsťahovalo do Humpolca. Alebo do Esztergomu? Na ilustráciu stačia iba dva príklad. Ten prvý - 27 percentná miera nezamestnanosti v Rimavskej Sobote, 24 percent zase v Revúcej. Príklad druhý – Vagónka Poprad si na Slovensku nevie nájsť zamestnancov, a tak si ich dotiahne až z Vietnamu.
Zo spomenutých dôvodov nechápem prečo sa náš premiér rozčuľuje, že maďarský prezident sa v Komárne správal ako na severe Maďarska. Roky sa k nám tak správajú totiž slovenskí politici. Mám však taký čudný pocit, že keby sme tým severným Maďarskom skutočne boli, dnes by to tu vyzeralo rozhodne inak. A pochybujem, že horšie. Lebo cesty by sme už určite mali.
