Ach, my ženy. Máme to asi v sebe. Sudičky nám zaželajú veľa šťastia, zdravia, krásy – lebo ktorá vec je dokonalejšia ako žena? – a k tomu nám vložia do malej kolísky aj podstatnú dávku romantizmu. A preto aj tá najväčšia realistka občas zatúži po romantickom tanci pod hviezdami, prechádzkach pri západe slnka alebo len jemnom bozku neznámeho. Od malička nám tĺknu do hlavy rozprávky a my sa chceme stať tými princeznami. – A žiť šťastne až do smrti. Realita je však odlišná. Ako to spieva Marek Ztracený- „ Místo lásky platíme za princezny v opojení a místo lásky hledáme uspokojení. “ Ja sama som v mojich nástich dúfala, že nájdem svojho princa. Chcela som prežiť romantické milovanie, tancovať pri splne a byť milovaná. Nanešťastie ma život vyfackal skôr ako som sa ešte viac zasnívala. A aj keď som schladla, priznám sa, že občas aj tak snívam. Párkrát sa spamätám ako sledujem mihajúcu krajinu v mhd a ... Jednoducho snívam. Túžim, verím, nádejám sa...Tak ako mi je príkladom, že láska je horká kráľovná, tak mi je aj ukazovateľom, že to s ňou nie je také zlé. A tak aj ja som počas môjho života mohla sledovať pár momentov vystrihnutých ako z knihy, či filmu. Mám známu, ktorá si zobrala svojho priateľa po troch mesiacoch. Pri mojom nechápavom pohľade a automatickou otázkou- preboha prečo tak skoro, mi len odpovedala- že to tak cítila. Taktiež moji rodičia sú príkladom niečoho nádherného. Spoznali sa v práci- maminka bola zasnúbená a ocino mal osemročný vzťah- avšak aj keď to pravdepodobne neplánovali- zaľúbili sa do seba ani nie po roku sa zobrali a sú spolu krásnych tridsať rokov. A nie je to hocijaké manželstvo. Viem, že si niečo popreskákali- vzťahy nie sú len o pekných chvíľach, ale aj po tridsiatich rokoch sa nestali stereotypným manželským párom, a preto mi je poctou vidieť pravidelne tú lásku v ich očiach. Ocko si doteraz pamätá, čo mala maminka oblečené v prvý deň, keď ju uvidel a aj keď som túto historku počula najmenej stokrát – ani tisíckrát by sa mi nezunovala. Dokonca aj môj dedko si pamätal ako spoznal moju babku. Pri ich 60 tom výročí spomínal na ten šťastný deň a ja som hltala každé jeho slovo, lebo sa mi to zdalo ako rozprávka. Oni a ešte viacerí iní sú mi príkladom nestrácať nádej. A veriť. V živote má každý šancu byť milovaný- občas, v zrkadle tvrdej reality - to však nevidíme...Vaša Katarína
Láska nebeská. Či...?
Pred chvíľou som dopozerala jeden romantický film – Listy pre Júliu. Príbeh naznačoval pár životných dní hľadania starej lásky. Predstaviteľka Claire prežila krásnu romancu v slnečnom Toskánsku s modrookým Talianom, ktorého však z racionálnych dôvodov opustila. Neskôr – po 50 tich rokoch sa rozhodla svoju lásku vyhľadať. Pomáhala jej pri tom mladá novinárka, ktorá bola zasnúbená a jej vnuk. Postupom času sa našiel Lorenzo ( stará láska ) a postupom času sa našla aj láska dvoch najprv znepriatelených mladých ľudí. Každý si môže povedať – sentiment na sentimente. Lorenzo dobehol na koni- ako typický princ a jeho modré oči v podaní Franca Nera ho prezradili. Taktiež mladá novinárka Sophia bola zasnúbená, no po pár dňoch strávených s mladým vnukom si uvedomila, že tento muž je ten, ktorého skutočne miluje. Po pár prechádzkach, výletoch, rozhovoroch pri vínku a neskutočnou talianskou atmosférou zohriatou toskanským slnkom, úzkymi romantickými uličkami a vinicami... Balkónová scéna ako z neskutočného príbehu veronských milencov a už samotný názov, v ktorom sa objavuje Juliet. Človek precítene sleduje scény a každá žena ( aj tá racionálne založená ) túži po nejakej tej malej pasáži.
